Toto je obraz čarovného štetca, ktorý celý svet zmenil na modrú. Modré sú stromy, slnko, tráva. Kvety sú modré. Aj hmyz, ktorý ich opeľuje. Modré sú vlajky na stožiaroch, aj ľudia ponáhľajúci sa cez modrý prechod do modrej práce. Na semaforoch im svieti modrá. Takto by som mohol bľabotať do úplného zmodrenia, v každom prípade, výsledkom je fádny modrý obdĺžnik, ktorý je zrelý na hodenie do koša a to by bol preň ešte milosrdný osud, pretože nie je hoden ani len toľkej pozornosti.
Keby som ale bol ministrom kultúry, ktorého ego prevyšuje jeho schopnosti na úrovni Martina Jakubca, čoby speváka zapĺňajúceho štadióny, mohol by som tvrdiť, že je to nadčasové dielo, ktoré je vzácne nie tým, čo ukazuje, ale čo skrýva. A presvedčil by som sám seba, že je ideálnym dielom na výstavu podobne hodnotných diel s názvom: "Modrá farba a mágia." Chápeme, však? Modrý štetec všetko zmenil na modro...
A pokiaľ by niekto namietal, že trepem hlúposti, urazil by som sa a odvetil, že konečne som zaviedol slobodu do umenia, pretože keď chce vystavovať každý, nech si vystavuje. Ja na Bratislavskom hrade, lebo mám moc a vy ostatní, napríklad doma, v pivnici. To je spravodlivé. Veď vystavujeme všetci. Ale mojou skutočnou motiváciou by nebolo vystavovať pre samotné vystavovanie. Chápem, že ma ľudia nemajú radi z dôvodov, ktoré mi poľahky unikajú a nerešpektujú to, čo si o sebe myslím: že som umelec. A tak sa chcem pomstiť všetkým, ktorých za umelcov považujú. Videl som totižto výborný animovaný film, Rodinka Úžasných, a v ňom hlavný záporák geniálne prezentoval svoju snahu darovať svoje technológie, ktoré dostanú všetkých ľudí na úroveň superhrdinov. "Každý bude môcť byť superhrdina. A keď ním bude každý, nebude ním nikto."
Nechcem zviditeľniť seba. Chcem ponížiť ostatných. Nech nevyskakujú. Nech nevystrkujú hlavu vyššie, ako ja. A hlavne, nech vedia, ako sa cítim ja - nikto.
