1000 dní.

Ukrajina sa už 1000 dní bráni Ruskému útoku. Hovoria o tom tisíce článkov, sĺz, zrád, hrdinstiev, očakávaní, granátov, sirôt, unesených, oklamaných.
Keď chcem o tom čo i len premýšľať, nieto ešte niečo napísať, zmrznem. Napriek bujnej fantázii, napriek denným svedectvám a reportážam, si rozsah toho konfliktu neviem predstaviť. Mám hrôzu z toho, ako sa tým konfliktom v okamihu zmenil čo i len jeden jediný dotknutý život. A potom si uvedomím, že to postihlo celú krajinu, z ktorej sa to rozšírilo do sveta a vesmír mňa, mravca, rozpučí svojou gigantickou nohou. Kedy to skončí? Zajtra? O rok? Desať? V mysli sa mi mihajú počty. Mŕtvi, zasiahnuté nákupné centrá, civilisti na bicykloch unikajúci pred dronmi.
A horšia otázky: ako to skončí? Bezmocnosť je krutá kráľovná.
Predstava toho, čo ešte bude treba zniesť a obetovať je neznesiteľná. A preto ma vlastná myseľ otočí a nasmeruje inam: k odvahe, ktorú musia Ukrajinci denne prejavovať a opäť mi jej veľkosť vyráža dych. Čoho všetkého je človek schopný zoči voči možnosti vlastného konca?
A znovu narážam na hranice vlastnej predstavivosti, pretože to skrátka nie som schopný pochopiť. Aj preto mi ostáva len jediné. Obdiv. Ohromný a plnokrvný. Je mocný. Dokonca tak, že poráža znechutenie nad zbabelými blahoľuďmi, ktorí sa automaticky pridávajú na stranu silnejšieho a ako vši parazitujú ukrytý v teple a hrubých chlpoch plesnivého kabáta.
Tlieskam ukrajinskej odvahe. Je neuveriteľná. Nádherná. Povznášajúca. A strašná. Koniec ich utrpenia a boja je zahalený v temnote, a oni ju musia presvetľovať nádejou, ktorú sa im podstatná časť sveta snaží zadusiť.
1000 strašných dní, ktoré sa nikdy nemali stať. 1000 neuveriteľných dní, ktoré musí história pravdivo vypovedať. 1000 dní plných tisícov príbehov o veľkosti človeka. Sláva Ukrajine.