"Vzdelanie je základ - nenechajme ho padnúť do tmy." "Naše školstvo klesá na dno - čiernou proti úpadku."
Koľko sloganov sa dá vymyslieť v symbióze školstvo a smutná, depresívna čierna? Odpoveď: koľko bude treba. Slogany o tom, aký sme zaznávaní, na konci priorít všetkých vlád, nerešpektovaní, nám idú. Akurát sme zabudli, že z podobných nátlakových akcií sa nám verejnosť smeje, na úrade vlády ide jedno kolo rehotu za druhým s povestným prostredníkom a slovami, s prepáčením: "drbe vám?"
A takisto zabúdame, že jediným okamihom, kedy sme pre seba niečo vybojovali, bol ostrý štrajk. Na nič iné miestni mocipáni, ruského typu, nereagujú. Bohužiaľ.
Myslím, že naše odbory v tomto zaspali nielen dobu, ale akoby sa ani nikdy neprebudili. Väčšina krokov našej vlády je jedna po papuli za druhou. Ich základnou mantrou je "nie sú peniaze, konsolidujeme." A potom sú tu nepotrebné hymny, renty, chrapúnske zvýšené paušálne náhrady ministrov, oslavy Cyrila a Metoda za tristo litrov, trináste dôchodky, na ktoré nemáme už v novembri...
Informácia je jasná: peniaze sú, ale nie na školstvo. Nič na tom nezmení ani čierny, biely, či červený deň. (Školstvo je krv spoločnosti.)
V čom sú školské odbory slabunké, ako čajíček, je rýchlosť reakcie, agresivita a emócie. To aj súdruh Kotian zareagoval na študentský maškarný ples s rýchlosťou strmhlavého letu sokola sťahovavého. Jeho zvesené fúzy vzbudzovali ľútosť z toho, ako si jeho, najfotenejšieho a najslizkejšieho dôchodcu, nik neváži. Čo je síce pravda, na druhej strany z toho vytrieskal viac pozornosti, ako školské odbory za posledných päť rokov. Lekárske odbory reagujú vecne, bez váhania a tvrdo. Robia tlačovky, sú na youtube, instagrame.
A my? Oblečieme sa do čierneho. Skoro to vyzerá, že to šéfovia odborov robia schválne. Že počkajú, až pahreba vychladne, až potom do nej fúkajú a jediný efekt je, že z toho štípu oči. Ach jaj.
Ja však prídem v ten deň oblečený v čiernom, hoci som dlho uvažoval nad bielou. Alebo rovno šašovsko pestrofarebnou, ktorá by lepšie vystihovala ducha tejto akcie.
Prídem v čiernom, pretože si myslím, že odborárske šéfstvo štrajkovať nechce. Respektíve, robia pre to všetko. Akoby dúfali, že ak sa tejto zbytočnej akcie zúčastní málo ľudí, tak načo organizovať štrajk, do ktorého ich pôjde ešte menej.
Sedieť s ministrom, ktorý za viac peňazí ani len teatrálne nebuchol do stola a čakať nejakú zmenu, je naivné. Ísť za prezidentom, ktorý nemá tvár, morálku, ani názor, je hlúpe.
Necítim absolútne žiadnu snahu získať si na svoju stranu učiteľskú obec (bohužiaľ, o tom, že si školskí pracovníci zaslúžia viac, ich treba presviedčať), ako má na našej strane stáť spoločnosť?
Takže aj keď neverím, že v takejto ospalej kampani uspejeme, zúčastním sa jej, pretože stále verím, že nás niečo nakopne. Stále verím v zmenu.
