O študentovom nepodaní ruky prezidentovi som si už prečítal hory pochvalných i zatracujúcich komentárov, či analýz. Ja som sa pozrel na vyjadrenia toho, kto by mal väčšinu času čušať a túto možnosť pravidelne nevyužíva. Robert Fico sa znovu utrhol z reťaze a ja som si urobil vlastný rozbor jeho slov.
"A dnes som atakovaný udalosťou, kedy nevycválaný pubertiak s ukrajinskou vlajkou na obleku nepodá ruku prezidentovi Slovenskej republiky."
Premiéra očividne irituje vek a modro žlté farebné doplnky. Obom rozumiem. Vždy sa štylizoval do mačovskej pózy lovca žien, športovo - finančne ladeného alfa-samca. Ibaže čas si plynie svojím desivým tempom a na ohurovanie nežnejšieho pohlavia mu ostávajú už len tie peniaze, čo v mnohých prípadoch stačí, ale očividne by niektoré vymenil za pár rokov k dobru, ibaže to nejde a tak mladosť je jeden z prvých cieľov jeho útokov. Vo Ficovom svete je zároveň nositeľkou neskúsenosti, čo nemusí byť v rozpore so zdravým rozumom, ale o ten tu nejde; stačí pozrieť na ľudí, ktorými sa obklopuje a ktorí sú s nám vo vláde.
Pri náznaku ukrajinskej vlajky to vyzerá na prudkú alergickú reakciu, čomu sa tiež nečudujem, dostať toľko faciek (ešte sa k nim dostanem) od Zelenského a jeho suity, to by otriaslo aj silnejšími povahami.
Otázka znie, ak by prezidentovi nepodal ruku sedemdesiatnik s vlajkou Kuby na golieri, ako by vyzerala jeho reakcia?
"Niekto tu potrebuje tri facky."
Prečo sa náš najdlhšie slúžiaci premiér bojí povedať meno študenta, akoby to bol Voldemort, ale nazýva ho "niekým"? Akoby to bol novo nájdený živočíšny druh. Ale možno si ho neprečítal. Alebo nezapamätal. Načo? Stačí, že je to nevycválaný chlapec v modro žltej. To je samozrejme zločin a zaň musí prísť trest. Koľká to zbabelosť v štýle Beňovej "ja som nič nepočula, nič nevidela." Ja som to meno nepovedal, ale choďte mu dať tri facky, moji pravoverní. A prečo tri a nie jednu? Prečo facky a nie kopance? Snažím sa dostať do jeho hlavy, ale rýchlo tie pokusy vzdávam. Je to nebezpečné a príliš toxické.
Predstavuje si, ako po prvom údere prichádza ďalší?
A potom, na šokovanú tvár dopadne tretí?
Hlava lieta zo strany na stranu. Usmieva sa pri tej predstave?
Prečo tri? Nechce tým povedať, že to nie je až tak veľa?
Bude to plieskanie dlaňou, alebo priletí päsť? Vidí krv?
„Začal by som protištátnymi médiami."
Tento myšlienkový prúd mi úplne unikol. Ale že úplne. Teda, je mi jasné, že za väčšinu jeho bolesti môžu novinári, ale boli to oni, kto študentovi našepkali výsledky matematickej olympiády a tým ho takto tragicky nasmerovali na oceňovanie?
"A potom skúsenosťou zo života. Keby som sa ako študent doma sťažoval na učiteľa, že ma vyťahal za vlasy, mama by mi vrazila ešte dve facky, lebo učiteľ mal vždy úctu a pravdu."
Tak tieto vety sa dajú prirovnať len k nasledovnej situácii: máte veľkorážové delo. A chcete ním trafiť niečo veľké. Napríklad dom. Doteperíte zbraň tak, až sa hlaveň opiera o múr. Vystrelíte a... netrafíte. Rovnako, ako premiér netriafa pri zdôvodňovaní svojej kritiky.
Ten konštrukt nezmyselných a nesúvisiacich myšlienok je abstraktno absurdný. Študent si nepodá ruku s prezidentom a zrazu čítam o tom, že premiéra ťahal jeho učiteľ za vlasy. Uf. Mal to robiť aj učiteľ toho mladíka? Alebo to nemal hovoriť doma mame? Či tá mu mala dať dve facky, aby nešiel na olympiádu?
Netuším.
Ale to nie je koniec žalúdočných problémov nášho premiéra. Záver je grandiózny, priam explozívny. Kritizuje prezidenta za jeho mäkkú reakciu a radí mu:
"Po prvé, spýtal by som sa ho, či mal detskú izbu. Po druhé, čo ho naučili jeho rodičia. A po tretie, zobral by som mu ocenenie a poslal pred všetkými médiami tam kam patrí. A na záver, by som sa ministrovi školstva poďakoval za spoluprácu.“
Čítal som to 10x. Naozaj je tam spomenutá detská izba. Zaznamenal som, že premiér mal nejaké problémy s bývaním, ale žeby sa až takto prejavili do jeho myšlienkových tokov? A čo ho mali chlapcovi rodičia naučiť? Zrejme to európske tretie miesto vníma premiér ako neúspech a nabáda ich, aby mu viac pomáhali v matematike.
Slová "tak, kam patrí," si viem živo predstaviť v družných hovoroch na chate v Čifároch. Írečito, slovensky a nijako inak. Spolu so všetkými mysliteľnými i nemysliteľnými spôsobmi mučenia a pomalých smrtí. Predstavujem si vidličku.
A udeje sa to pred všetkými médiami. Fantázii sa sa medze nekladú, ale hovorí tu premiér SR o verejnej a medializovanej poprave? To vie len on. A možno ani on nie. Pri ten myšlienkovej búrke by som sa nečudoval.
A zobrať ocenenie. Áno, to je ono. A dupať po ňom. Až sa rozpadne na prach. A potom ho vyhodiť do koša k deklarácii o zahraničnom smerovaní Slovenska.
A prečo mal zrazu ďakovať ministrovi školstva za spoluprácu? Lebo nepoučil študenta, že ruka sa podáva každému? Aj klamárovi? Podvodníkovi? Alebo masovému vrahovi a hľadanému zločincovi?
Náš pán premiér je slaboch. Zbabelec. Internetový násilník. A ešte raz zbabelec, ktorý sa skrýva za kameru, monitor a davy. Jeho kariéra je postavená na závislosti na moci, peniazoch a hľadaní neexistujúcich nepriateľov, ktorým umiestňuje terče na tie najzraniteľnejšie miesta. A ešte je aj klamár. Navyše tára dve na tri.
A keďže som učiteľ, isto ma má v úcte, pretože mám pravdu. To tvrdí on, ale náhodou celkom presne viem, ako to myslí.
