Správa Ministerstva školstva SR hovorí, že meranie OECD čitateľskej gramotnosti ukázalo, že jej úroveň u takmer štvrtiny dospelých na Slovensku dosahuje schopnosti desaťročného dieťaťa. Štatistický úrad SR uvádza, že v roku 2021 bolo na Slovensku okolo 4 400 000 ľudí starších ako osemnásť rokov, takže tu máme milión voličov, ktorí dokážu porozumieť textu na úrovni piataka. No výborne. Tlieskam a plačem zároveň.
Vypovedá to mnohé, napríklad to, že v súvislosti s týmto zámerom by som bol pri nostalgických spomienkach na socialistické školstvo a jeho kvality, veľmi opatrný. Títo ľudia sú totižto jeho produktami. Oni sú priamym dôsledkom systému: "otvorte si učebnice, odpíšte si poznámky, zajtra si z toho dáme písomku."
Toto spôsobuje memorovanie bez hľadania súvislosti, nasávanie objemov textu bez motivácie, učenia sa bez spolupráce, s chýbajúcim vyrovnávania disproporcií, trestaním chýb, tlmením kreativity a tvrdým ignorovaním najpodstatnejšej otázky vzdelávania: "prečo?" (No lebo. Čomu nerozumieš, všetko podstatné je vyznačené zelenou.)
Bohužiaľ, toto sa ešte stále deje, ešte stále produkujeme svojich dvadsaťpäť percent desaťročných. Je očividné, že takýto stav niekomu vyhovuje. Takýto človek je tvárny. Uverí všetkému. Plochej zemi. Octovaniu. Že heroín je menšie zlo, ako vakcína. Alebo, že sociálny demokrat s hodinkami za dvadsaťpäť tisíc pracuje za našu spoločnú svetlejšiu budúcnosť.
Pri tejto príležitosti mi ale napadá neodbytná otázka: kto by chcel takého človeka za šéfa? Kolegu? Svojho bankára? Predsedu parlamentu? Ministerku kultúry? Nespôsobila by táto ich disfunkcia náhodou veľké škody? Nespôsobovalo by to chaos? Asi aj áno.
