Je to už nejaký ten rok, keď som si, pri písaní poviedok, povedal, že dozrel čas vyjsť s kožou na trh a svoje "veľdiela" niekde uverejniť. Odvtedy sa tieto moje dietky stali terčom pre každého, kto si ich prečítal a častokrát to boli zdrvujúce komentáre. Boli také ponižujúce, až som bol naklonený možnosti svoje literárne aktivity ukončiť. Keď po pár dňoch emócie opadli, vychladol som a povedal som si, že na poviedkach popracujem presne podľa návrhov a pripomienok kritikov. V kútiku duše som bol škodoradostne presvedčený, že to k ničomu nepovedie, a bol som pripravený útoky vrátiť, ale... po opravách som niektoré práce poslal do súťaží a v nich boli, na moje príjemné prekvapenie, celkom úspešné. Keď som sa po rokoch ku kritickým komentárom vrátil, uvedomil som si jednu vec: napriek neraz drsnému jazyku, ani jeden neurážal mňa, všetky pálili len do poviedok a ich gramatike, štylistike, logike deja, motivácii a vykresleniu postáv atď. A väčšina z nich mala pravdu.
Bola to dobrá škola, ktorá ma naučila:
- tvoje dielo sa určite nebude páčiť všetkým.
- mama, či sestra nie sú ideálni hodnotitelia.
- v umení neexistuje dobré a zlé dielo. Iba kategória "páči sa mi," alebo "nepáči sa mi.
- ak nemáš nervy na kritiku, nedávaj svoje dielo do éteru.
- niekedy kritik je fakt šikovnejší, zdatnejší a odborne fundovanejší umelec ako ty. To, že sa tebou zaoberá, je vlastne uznanie.
- dobrá kritika by mala obsahovať nielen "nepáči sa mi," ale aj prečo. To by mohol byť stimul na zlepšovanie sa.
- správna kritika je len názor, neber ju osobne. Pokiaľ ťa v nej nik osobne neuráža, ale zaoberá sa len tvojím dielom, je to v poriadku. Navyše, mohlo by v nej byť niečo, čo ti pomôže rásť.
- ak sa v kritike objavia osobné invektívy, nezaoberať sa, ignorovať. Ten človek ti nechce pomôcť, iba ti ublížiť.
Rózsova verzia hymny sa určite nejakým ľuďom páči. Nebudem rozoberať dôvody podobne ako ochotu ľudí platiť za obrazy, na ktorom sú čierne štvorce na bielej ploche. Ale zosmiešňovať a vyhrážať sa ľuďom za to, že sa im skrátka jeho dielo nepáči a ešte aj dodajú prečo, je z jeho strany absolútne nepochopenie základnej esencie práce umelca a rizika, ktoré s tým nevyhnutne súvisí. Iste nemohol čakať, že sa jeho výtvor bude páčiť všetkým a ak to čakal, chyba nebude v poslucháčoch. A ak má Rózsa pocit, že jemu už kritici nemajú čo poskytnúť, tak je najvyšší čas si uvedomiť, že nik nie je dokonalý, že sa učíme celý život a vždy je čas sa niečo nové naučiť.
