Ukážka slovenskej mentality:"Nemám slov, trasiem sa zlosťou"

Najprv citát z debaty, aby som nevytrhával z kontextu:
”Peniaze! Jedno malé slovko krčiace sa v úzadí článku. ´Predtým som peniaze nemal, teraz ich mám´. Čo k tomu dodať ? Hádam len toľko:Pán Gál, to že odrazu máte peniaze je vec jedna, ale koľko ľudí ste svojim týmto počinom uvrhli do biedy, koľko ľuďom vzali budúcnosť, nie nám, starým, ale tým mladým, ktorí nemajú často čo robiť, len sa bezcieľne ponevierať, ako mátohy... Nemám slov, trasú sa mi ruky aj myseľ zlosťou.”

Fedor Gál zbohatol tým, že predal svoj podiel v televízii Nova, ako tým uvrhol ľudí do biedy netuším, ale myšlienkové pochody neinformovaných sú nevyspitateľné. Podstatnejší je ich pocit zo života, ten refrénový záver “nemám slov, trasú sa mi ruky aj myseľ zlosťou”.

Máme asi nejakú špeciálnu duševnú vadu, že všetko berieme smrteľne vážne (už v starom Grécku dostali ľudia bez zmyslu pre humor názov Agelastes, sme čosi ako Slovacus Agelastus). Veci, ktoré sú často viac smiešne ako strašné vnímame ako katastrofu. Jeden príklad: Pred pár týždňami sa veľa ľudí rozčuľovalo nad dokumentom v britskej televízii, kde Slováci vyzerali ako dedinskí ožrani (známy cestopis o škrabaní svine). Dokument síce mohol nahnevať, ale zároveň bol aj zábavný, vyzerali sme tam presne tak ako sa všade prezentujeme: ako folklórny národík žijúci pod vysokými štítmi. Akurát pekné ženy, ktorými sa donekonečna vychvaľujeme tam chýbali. Mimochodom, aj toto vychvaľovanie dokazuje, že máme nejaký komplex, keď sa dokážeme vystatovať iba genetickým mixom v jednej kotline.

Reuters nedávno zverejnil mapku Európy ukazujúcu, koľko percent obyvateľov v jednotlivých krajinách uviedlo, že sú veľmi šťastní. Slováci samozrejme skončili na samom konci, šťastných sa u nás cíti iba 10 percent ľudí. V južných krajinách to je každý štvrtý človek, vo Francúzsku každý tretí a v severných krajinách vrátane Írska a Británie takmer každý druhý. Angličania aj Íri sú pritom takí ístí ožrani ako my, počasie nemajú bohvieaké, ceny nehnuteľností sú absurdne vysoké a náklady na život tiež, prosto žiaden veľký rozdiel. Východná Európa však napriek viditeľným zmenám k lepšiemu za posledné dve desaťročia zostáva pochmúrna a neradostná.

Náš problém evidentne nie je v tom čo máme (aj keď sa o ničom inom nehovorí), ale ako sa vnímame. Sme neistí sami sebou, čo má veľké dosledky, od toho koho volíme až po to, ako podráždene reagujeme na kritiku. Jedna ekonomická teória tvrdí, že ak energiu, ktorú musíte vynaložiť na život v chudobe vynaložíte na zlepšenie svojho stavu, výrazne si polepšíte. Neviem či to úplne funguje v ekonomike, určite by to ale fungovalo v psychológii. Niet radosti v nasratosti…