Už vás niekdy napadlo s nožom v ruke, čo by sa stalo, keby ste podrezali najbližších 5 ľudí, resp. koľko by stre ich stihli podrezať, kým by vás spacifikovali? A napadlo vás to na polnočnej omši na Vianoce?
Už ste si niekedy rezali žiletkou po ruke a rozmýšlali, či potiahnuť ešte tých zopár milimetrov a nechať sfarbiť stôl, dlážku a neskôr možno aj zrak na červeno? A kto by po vás upratoval?
Už ste stáli na kraji priepasti alebo streche paneláku a rozmýšlali, koľko času by ste ešte dokázali z toho letu vnímať? A čo by z vás zostalo, resp. kto by to medzi tými kameňmi hľadal?
Veľmi ma zaujal príbeh z Pružiny, kde podľa povesti žiarlivý sok sekerou zavraždil mladý pár a mŕtvoly hodil do priepasti. Kostry z nich sa naozaj našli a myslím že aj sekera. Aký to musí byť pocit, keď potenciálny vrah stojí nad potenciálnymi obeťami a rozmýšla, urobiť to či nie, ešte stále nevidený? Aký je to pocit rozhodovať o živote a smrti človeka, o pokoji vlastnej duše?
Je zaujímavý pocit držať v ruke sekeru. Väčšinou ju človek drží, keď ide rúbať drevo, niečo vytínať, alebo robiť podobné somariny. A potom ju v ruke drží vrah, skláňa sa nad chladnúcou obeťou a skúma, či jej ešte bije srdce, či má šancu prežiť, prezradiť ho, či ešte dýcha... A ďaľší sek a obeť nemá čím dýchať, je už studená, vrah sa okrem vlastnej nešikovnosti, šikovnosti vyšetrovateľa a nepokojného svedomia nemá čoho báť. Alebo žeby sa mal? Má strach, že ho príde strašiť duch zavraždeného a hlavu si ponesie pod pazuchou, alebo zaťatú sekeru v hlave? Ako sa asi museli cítiť vrahovia v storočiach bez elektriny, petroleja a iných vymožeností? Či nebol ten život na dedine nádherný?
Závidím Lekárom. Tí majú toľko príležitostí zbaviť sa nielen svojich priateľov a nepriateľov, ale aj sami seba. Vedia ako to spraviť bezbolestne, nenápadne, bez štipky podozrenia obeť zoberie liek, ráno sa nezobudí, lekár konštatuje infarkt alebo inú klasickú príčinu úmrtia a nikto sa nezaoberá tým, že obeť nemusela trpieť tým čo má napísané v papieroch. Šikovný lekár si dokáže obeť pripraviť dlhé roky dopredu. A prečo len jednu? Prečo nie na každý rok, prípadne polrok alebo mesiac? Obyčajný človek uverí tomu, čo lekár povie, veď nato predsa študoval, aby nás dokázal v tých najkrajších chvíľach života vyplašiť zopár nezmyselnými latinskými slovami, ktorým síce nerozumieme, ale znamenajú pre nás ľahšiu peňaženku a kratší život. Napadne človeka, že mu lekár zámerne zapíše diagnózu ospravedlňujúcu zhoršovanie stavu a následné úmrtie, z vylúčením akéhokoľvek vyšetrovania? (Veď mu to ten lekár hovoril, že keď neprestane fajčiť, tak umrie.) A lekár si mädlí ruk, zase som jedného dostal, však počkajte, ja vás dostanem všetkých!
Takto by sme mohli pokračovať od povolania k povolaniu a moje depresívne stavy by mohli naplno rozvíjať svoje fixné predstavy, že všetci ľudia sú zlí. Pričom pravdou je že som šialený a normálneho človeka takéto veci nenapadnú ani v najšialenejšom sne.
Práve je noc a ja som vonku počul kroky. Sedím sám v dielni a píšem na počítač. Naši už pravdepodobne spia a ja som tu sám. Kroky pokračujú, moja fantázia pracuje na plné obrátky... Niekto ma iste prišiel zavraždiť. Ale ja s ním vypečiem. Predbehnem ho a ja zavraždím jeho. Vedľa seba mám prichystanú sekeru, na opasku dýku a na stole vedľa klávesnice kyanid draselný. Uvidíme kto z koho.
Kroky sa približujú...
Niekto siaha na kľučku...
Dvera sa pomaly otvárajú...
V šere monitora vidím pomaly sa vynárajúcu jeho tvár...
Jeho...
Môjho strachu...
A nôž konečne nachádza žilu...
