Do toho ešte nastúpila každopiatková služba v Pastoračnom centre, ktorú som mal výnimočne sám. V sobotu som zase opravoval počítače a triedil veci v sklade. Večer som šiel robiť už spomínaného Mikuláša a keď som sa vrátil, mal som toho už naozaj dosť.ak som sa tešil, že v nedeľu budem mať celý deň oddych, kým mi bratia nepovedali, že mama išla k babke a príde až v nedeľu večer.
V nedeľu ma čakal obed, naštastie sme si prácu rozdelili a ja som robil akurát tak šéfa (keďže som najstarší).
Poobedie som si vyhradil na aktívny relax. Celý týždeň som otcovi sľuboval, že si v sobotu alebo v nedeľu niekam vyjdem na túru. Aj keď som bol nejaký unavený a moja lenivosť sa strašne priečila, šiel som. A neľutujem.
Vyšiel som si asi tri až štyri kilometre nad dedinu pod kameňolom. Cestou som nikoho nestretol a bol to nádherný pocit samoty a bezstarostnosti. Poobzeral som chatky, čo sa na nich zmenilo, v diaľke som počul výstrel poľovníkov, ináč však bol pokoj, nestretol som žiadneho živého tvora.
Vtedy som si konečne uvedomil, že takéto túry by som mal robiť častejšie. Pri neustálom styku so zákazníkmi sa človek musí tváriť rozumne a milo, musí odvádzať poctivú robotu, musí sa snažiť vyjsť každému v ústrety. Boli časy, keď som sa počítača bál ako čert kríža a pokiaľ som nemusel, nezapínal som ho. Ako nádherne mi bolo na chate bez elektriky a elektrospotrebičov. Je niečo nádherné ísť na chatu oddýchnuť si, nakúriť ohňa v peci alebo v krbe, variť na starom sporáku a svietiť si petrolejkou.
Prechádzajúc sa prírodou nenútený rozmýšľať obdivujem stromy, kvety, lúku, les, skaly... A chválim Boha za to, že to všetko môžem vnímať, že mám zmysly v poriadku, že môžem chodiť... Ďakujem mu za každú chvíľu prežitú v nádhernom prostredí prírody mimo civilizácie, mimo každodenného zhonu a starostí.
Ďakujem ti Bože za každý moment môjho života, zakaždé steblo trávy, ktoré ma pohladilo po nohe, za každý konár, ktorý ma šlahol po tvári, za každú kvapku rosy na kvetoch, za každý lúč, ktorý sa predral cez mraky, za každú srnku, ktorú som nechtiac vyplašil.
Po ceste naspäť sa už stmievalo. Nádherný pohľad zhora na okolité dediny a Púchov, osvetlené pouličnými svetlami a vysvietenými oknami akoby nabádal - zostaň tu ešte! Ale musel som ísť. Nedeľná chvíľka poézie skončila ľudovými melódiami nesúcimi sa od mojich úst po lúkach a lesoch vracajúc sa naspäť ako ozvena.
