Čo človeka najviac poteší je fonetický pravopis, alias píš ako počuješ. Najčastejšia chyba pri písaní je práve to, že ľudia sa snažia na šarišský jazyk...vlastne dialekt uplatniť slovenský pravopis. Jeden z najvýraznejších rozdielov je ten že v Šarištine neexistuje ypsilon. Prečo by aj keď je zbytočný? Napr. vihodzic, miśľec - vyhodiť, myslieť.
Ďalšia častá chyba je zabúdanie na mäkčene na l a n pred e a i, čiže tam, kde by v Slovenčine tieto samohlásky automaticky zmäkčovali. Napr. aňi, ňigda, mľin, pľeco - ani, nikdy, mlin, plece.
Pri písaní, ale hlavne pri vyslovovaní si treba dávať veľký pozor na mäkké spoluhlásky ś a ź. Ľudia, ktorý nepoznajú dobre Šarištinu ich zamieňajú za š a ž. Najťažšie je ale vysloviť ich (keď sa mám priznať, stále to robí problém aj mne). Mali by znieť ešte mäkšie ako obyčajné š a ž. Asi tak ako v Poľštine. Napr. śe, muśec, vźac, źima - sa, musieť, vziať, zima.
Zvyšné rozdiely sú viac menej očividé, ako zmena ď a ť na dz a c, čo výborne vystihuje slovo dzeci, iné: dzivče, cicho - deti, dievča, ticho. Neexistuje ä, na jeho mieste je e, napr. meso - mäso, na mieste ô je väčšinou u, občas o. Napr. kuň, stol - kôň, stôl. A v Šarištine nie sú ani dvojhlásky, ia a iu sa zmenili na samohlásky a a u, pričom predchádzajúca spoluhláska je mäkká. Namiesto dvojhlásky ie je najčastejšie i. Napr. vidzic, divka, mesco - vidieť, dievka, miesto.
Na záver chcem upozorniť na jedno problematické slovíčko a to je zvratné zámeno sebe, ktoré sa číta vždy tvrdo!
A ak by ste si chceli rozšíriť slovnú zásobu, odporúčam navštíviť Šarišsko-slovenský slovník.
