V poslednom čase som začal trochu zlepočuť na pravé ucho. Nevedel som z čoho to môže byť a svoju lekárkusom nechcel zaťažovať takou maličkosťou... Veď napokon, čakal som, že sa tovylieči aj samé... No akosi to neprechádzalo... Myslel som si, že to mám asi z prílišhlasnej hudby alebo z niečoho podobného... Po niekoľkých týždňoch zlejčinnosti pravého ucha som sa konečne dopátral k pôvodcu ochorenia: Nedávnosom sa stal hrdým majiteľom vodičského preukazu. Otec sa rozhodol, žešoférovanie musím trénovať čo najčastejšie. Preto vždy keď ideme niekam autom,za volantom sedím ja. A to je práve ten kameň úrazu. Otec cholerik, ja somneskúsený šofér, ktorý robí veľa chýb. Čo z toho vyplýva? Keďže môj prudkovýbušný otec sedí po mojej pravici, na strane spolujazdca, tak mi neprestajnekričí do pravého ucha: „Spomaľ!!! Preraď si, ničíš mi motor!!! Smerovku!!!Nevidíš tých chodcov???! “...Najmä pri tej poslednom upozornení chcem poukázaťna typický znak otcovej cholerickosti... spoznáte to podľa toho, že dávavýkričník aj za otázkou... Dobre, že som nešiel ku tej lekárke... Toto by jejurčite neprišlo na um.
PS: Kto je bohatý, kúpi si auto. Kto nie, zomrieiným spôsobom.
Narodil som sa pomerne mladý a za svoj najväčší životný úspech pokladám to, že som vôbec na tomto svete. Žijem v Považskej Bystrici, nehanbím sa za to, ale ani sa s tým nechválim.
Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
