Another day in paradise

Nie je raj, ako raj.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Veľkomesto nikdy nie je tiché, vždy je plné šumu, hlasov, ruchu, dokonca aj uprostred temnej, upršanej noci ako bola táto. Výklady obchodov žiarili jasným svetlom, čakajúc na posledné návštevy zákazníkov, dúfajúc v poslednú veľkú držbu dňa. Na krajoch ciest parkujú taxíky, naberajú a vysádzajú cestujúcich, ich vodiči brblú po nízkom prepitnom alebo naopak horlivo ďakujú po vysokom. Z neďalekej ulice sa ozve výstrel a trocha kriku, no chodci o pár blokov ďalej sa ani nezastavia, v takúto hodinu sú prepadnutia dosť bežné, hlavne ak si nedáte pozor a vojdete sami do temnej uličky. Fast-foody sú preplnené mladými ľuďmi, či už sediacimi pri stoloch, užívajúcich si práve kúpené dobroty, alebo tými, čo ešte len stoja v rade čakajúc kým na nich príde rad. Potom sa poberú do barov, kín, na zadné sedadlá áut niekde ďalej za mestom, najlepšie na odľahlom mieste v lesíku alebo na útese. Zo sklepov sa ozývajú kriky v cudzích jazykoch, keď majitelia kričia na ilegálnych prisťahovalcov, že pracujú príliš pomaly a pod hrozbou prezradenia ich nútia pracovať tvrdšie, rýchlejšie a za nižšiu mzdu. Na lavičkách a pri stenách budov sedia na zvyškoch oblečenia bezdomovci, zafúľaný a špinavý, niektorý silne zapáchajúci alkoholom alebo inými látkami. Tím šťastnejším robia spoločnosť psy, ktorý však nie sú o veľa čistejší ako ich páni, ale aspoň neputujú pochmúrnou, daždivou nocou sami a majú sa ku komu pritúliť a o koho sa zohriať. Z jednej z mnoha bočných a odľahlých ulíc sa pomaly vykradne drobná, štíhla postava, odetá len v dlhej bielej košeli a dámskej spodnej bielizni. Dlhé čierne vlasy, štíhle nohy a vzdúvajúca sa košeľa na hrudi naznačujú, že ide o ženu. Možno, keby ste ju stretli na inom mieste v inom oblečení, považovali by ste ju za krásnu, ale uplakané oči, mokré a vlastne takmer žiadne oblečenie z nej robia to, čo okoloidúcich poburuje. Kráča neisto, pomaly našľapuje bosými nohami na studený, mokrý chodník. Rukami si zakrýva tvár a usedavo vzlyká. Blízko nej prechádza muž v dlhom plášti a s dáždnikom nad hlavou. Žena sa k nemu pomaly približuje a keď je muž takmer pri nej, hodí sa mu k nohám.„Prosím,“ vzlyká mu pri nohách, držiac mu topánky, aby nemohol ujsť. „Neviem čo mám robiť, je zima, tma a bojím sa, môžete mi nejako pomôcť?“ Slová sa jej zasekávajú v hrdle, z jej slov cítiť cudzí prízvuk, možno ázijského pôvodu. Je drobná, tvár má malú a oči mierne šikmé, čo jej prízvuk čiastočne vysvetľuje. Muž sa ani len neobzrie, neskloní zrak k drobnej bytosti pri svojich nohách, len si vyslobodí topánku z chabého zovretia zúfalej ženy a pokračuje ďalej. Podobná scéna sa opakuje ešte mnohokrát, žena sa stále nevzdáva a stále verí v dobro a ochotu v srdci niektorého z okoloidúcich. Po dlhých hodinách prosenia a zúfalstva, sadla si na lavičku a sklonila hlavu. Chcela sa znova pustiť do plaču, no už ani na toto nemala silu. Premýšľala prečo sem vlastne prišla, sem do Ameriky, do zeme šťastia, kde každý môže začal znova. Priviezol ju priateľ, ktorého si chcela vziať, no potom zistila, že ju len využil a nakoniec predal. Po niekoľkých dňoch v temnej komore prišiel deň D, ako ho nazýval jej „majiteľ“. Odviedol ju do miestnosti osvietenej červeným svetlom, kde na niečom, čo sa možno kedysi dalo nazvať posteľou sedel tučný, odpudzujúco vyzerajúci chlap. Vlasy mal mastné, ústa otvorené, div že mu z nich netiekli sliny a oči, ach tie oči! Vedela čo ju čaká, aj keby jej to nikto nepovedal, v tých očiach to všetko bolo napísané. Na stoličke vedľa postele ležalo mužove oblečenie, ktoré teraz už nepotreboval. Boli tam spolu zatvorený, len cez drobné okno presvitalo trochu svetla a nočného ruchu. Muž vstal z postele a jedným trhnutím ruky z nej strhal všetko oblečenie až na nohavičky. V tej slabej chvíľke absolútneho zdesenia sa v nej zhmotnil všetok hnev a zúfalstvo posledných dní. Jediným kopnutím do mužovho rozkroku ho usadila späť na posteľ, zdrapla košeľu zo stoličky a oknom sa vykradla von. Utekala niekoľko blokov, aby bola od toho miesta čo najďalej a teraz …„Prepáčte, je vedľa vás voľno?“ ozval sa pred ňou mužský hlas a vytrhol ju z jej spomienok. Dvihla oči a uvidela ako pri nej čupí muž v stredných rokoch, oblečený v dlhých nohaviciach a svetri. Bol celý mokrý, no nemal ani dáždnik, ani plášť čo by ho chránil pred dažďom. Mala chuť ujsť, no ešte než to len skúsila, muž znova prehovoril.„Nebojte sa, chcem si len prisadnúť.“ Ako povedal, tak aj urobil. „Čo keby ste šli so mnou?“ Prihovoril sa jej a čakal. Bilo sa v nej množstvo pocitov, strach však zmizol, akoby sa vyparil. Obrátila sa k nemu a prikývla. Muž vstal a ponúkol jej ruku. Nesmelo, no nakoniec pevne ju uchopila a nasledovala ho. Šli ulicou, potom druhou a nakoniec muž zabočil do jedného z posledných otvorených obchodov. Hneď ako vošli, predávajúci sa pozrel na ženu a opovržlivo zavrtel hlavou.„Pane, už zatvárame.“ Prehovoril chladným hlasom. „Počkajte tu,“ prihovoril sa cudzinec žene a potom podišiel k predavačovi. „Ja si myslím, že je vo vašom záujme predĺžiť otváraciu dobu o toľko, o koľko to bude nutné,“ prihovoril sa predavačovi a položil pred neho na pult zväzok stodolároviek. Predavačovi sa len rozžiarili oči a začal horlivo prikyvovať. Žena ostala ako v pomykove, podišla k mužovi a začala ho prosiť aby to nerobil, že nechápe o čo mu ide, že nechce aby kvôli nej niečo utrácal, ale muž sa nedal odbiť.Z obchodu odchádzali o hodinu. Medzitým sa stihli trocha spoznať. Muž sa volal Adrian, ale viac o sebe neprezradil, nuž a ženine meno bolo Akira. Tá narozdiel od neho rozpovedala celý svoj príbeh a bolo jej jedno, či počúva aj predavač alebo nie. Akira vyšla z obchodu v nových nohaviciach, krásnej blúzke a dlhom, nepremokavom kabáte. Adrian pôvodne odmietal čokoľvek kúpiť pre seba, ale na jej naliehanie nakoniec aj sebe kúpil dlhý plášť do dažďa. Zhodli sa na tom, že dážď je krásny a preto vykročili nocou. Celú cestu rozprávala len ona a on bedlivo počúval. Zaujímalo ho všetko. Takto prechodili zvyšok noci. Potom ju Adrian odprevadil pred dvere hotela, kde zaplatil niekoľko nocí. Odprevadil Akiru až k izbe, rozlúčil sa s ňou a napriek všetkým jej prosbám, odišiel. Druhý deň ráno ju čakal na recepcii. Odišli spolu do mesta, zasa prešli niekoľko obchodov a nakoniec skončili na palube výletnej lode k menším ostrovom neďaleko. Akira bola unesená, stále prosila aby už nič nekupoval, nič nezariaďoval, ale on si nenechal nič vyhovoriť. Večer ju op§ť odprevadil do hotela a odišiel. Takýchto dní prebehlo ešte mnoho, podnikli výlet autom do Grand Canyonu, leteli balónom, potápali sa a mnoho iných dobrodružstiev, všetky však končili rovnako, Adrianovým odchodom z hotelu. Po tom všetkom už to nemohla vydržať a pri odchode ho pobozkala, len letmo na tvár, ale to bolo jedno. Adrian sa prudko otočil na päte a bez rozlúčky odišiel. Deň nato ju na recepcii čakal odkaz. Bol strohý, stručný a pri jeho čítaní sa takmer rozplakala. Stálo v ňom:„Včera, drahá Akira sme sa videli naposledy. Recepčná ti dá adresu, kde som pre teba kúpil dom, spolu s kľúčmi ti predá kreditnú kartu a všetky potrebné údaje, aby si ju mohla používať. Je na nej dosť peňazí na naplnený a šťastný život, nikdy na teba nezabudnem, Adrian“Ako napísal, tak sa i stalo a Akira so splzami v očiach prijala dary od muža, ktorého takmer nepoznala. Od muža, ktorý o nej vedel všetko no ona o ňom nič. Čoskoro si našla prácu, aby nebola závislá na peniazoch, ktoré jej Adrian dal. Darilo sa jej skvele, ale na nejaký vzťah ani len nepomýšľala, stále čakala, či sa Adrian niekde nezjaví a ona s ním strávi zvyšok života. Tak sa však nestalo.Dva mesiace po tom, čo Adriana videla naposledy si prečítala v novinách článok, ktorý prevrátil jej svet hore nohami. Nielen že zistila identitu muža, ktorý od základov zmenil jej život, ale prečítala si aj oznámenie o jeho predčasnej smrti. Adrian, ako sa ukázalo, bol významný ropný magnát, alebo respektíve syn významného magnáta, ktorý po otcovej smrti prevzal rodinný podnik. Bol to krutý muž, ktorý sa nestranil ničoho, celý život ho považovali za rasistu a tyrana. Všetko zmenila až lekárska správa, že zomiera na vzácnu, no nevyliečiteľnú chorobu. Od tej doby o ňom nikto nepočul, až do doby, kedy od jeho právnika prišla novinám správa, že je mŕtvy, presne podľa jeho pokynov. Celý jeho majetok však zo dňa na deň zmizol, rodinu nemal a celú dobu sa viedli špekulácie, komu nakoniec svoj majetok zverí. Túto informáciu však právnik nezverejnil. Dva dni po zverejnení správy v novinách sa konal pohreb. Bol skromný, rakvu niesli zriadenci pohrebnej služby a pri príhovore kňaza okolo hrobu sedel len právnik a pre neho neznáma žena ázijského pôvodu. Nik iný sa na pohreb nedostavil, hoci parte rozoslali mnohým.Po skončení pohrebu, pristúpil právnik k žene a podľa inštrukcií ju informoval o tom, že sa stala dedičkou majetku, ktorý doteraz patril zosnulému a má s ním nakladať ako len uzná za vhodné.

Jakub Janičkovič

Jakub Janičkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný chalan, ktorého baví písať poviedky, počúvať dobrú hudbu a ktorý by bol rád, keby ste jeho práce komentovali :) Zoznam autorových rubrík:  Krátke poviedky

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu