Čierna barónka

Rád bielej päste je známy svojimi bojmi proti démonom, avšak občas tento boj vyžaduje priveľké obety...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Na okraji Niretského kniežatstva stáli ozbrojenci. Keď chcel prejsť po moste na územie kňažnej Axie, spytovali sa ho na účel cesty, dĺžku pobytu a podobné formality, avšak chceli aj čudnejšie veci, ktoré sa počas bežnej hraničnej kontroly nerobia. Požiadali ho, aby zosadol zo svojho edinga a išiel s nimi k okraju lesa. Jeho edingo ostal stáť pri strážnici, mocné mačacie telo položil do prachu cesty a svoju veľkú tvár upieral k svojmu pánovi, kedykoľvek pripravený mu ísť na pomoc. Tá však nebola potrebná.Pri okraji lesa mal rozložený oheň starý druid z Luitovského lesa ležiaceho na území kniežatstva. Charakteristická dlhá brada prepletená lieskovými halúzkami sa mu takmer máčala v čiernom kotlíku rozloženom nad ohňom na kamennom držiaku. „Zdravím ťa, druid,“ oslovil druida strážnik, ktorý ho priviedol k ohňu. „Máme tu ďalšieho podozrivého, treba to prešetriť, počkám vedľa.“Druid zodvihol hlavu od kotlíka, položil lyžicu, ktorou v ňom niečo miešal a podišiel bližšie.„Ty ignorant!“ skríkol druid na strážnika. „Nevidíš znak? Tú železnú košeľu má tento chlapík na čo?! Myslíš, že ten znak dostane hocikto?! Zmizni mi z očí a bež zasa k bráne, tento chlapík má povolenie a hotovo! Zmizni!“ Strážnik nechápavo pozrel na drôtenú košeľu s vyobrazením bielej päste. Pokrútil hlavou a odišiel naspäť k bráne. Odviedol edinga bokom aby uvoľnil cestu kupcom a ostatným na ceste. „Prepáč, pane, je to mladý vojak, ešte sa k nemu nedostala sláva vášho rádu, odpusti mu. Poďte za mnou, prosím.“ Podišiel k ohnisku, rozprestrel ovčinu a ponúkol mužovi miesto. Ten ho prijal a posadil sa. Po chvíli mu druid podal misku s výborne a naďaleko voňajúcou polievkou. Opäť prijal a malými dúškami si ju upíjal. „Čo vás sem privádza, pane?“ spýtal sa po chvíli odmlky druid. „Barónka napísala do sídla Rádu list s žiadosťou o pomoc, tak som tu.“„Ako dlho ste už na ceste? Veď sídlo ránu je až v Severných horách a to je odtiaľto niekoľko dní jazdy bez prestávky, samozrejme koňmo. Edingovia sú podstatne rýchlejší ale aj tak.“„Áno, edingovia sú rýchlejší, ale ajtak je to pre nich veľká diaľka. Požiadali ma, lebo som bol práve na výkone misie v Atolinskom kráľovstve, prevelili ma sem. A vy čo tu robíte, ctený Ochranca lesa.?“ „Ctený nie som, pane, určite nie viac ako vy. Nuž ja tu na žiadosť nášho baróna prevádzam kontroly „magicky pôsobiacich“ ľudí.“ „Magicky pôsobiacich ľudí?“„Áno, pane. Rozdal som strážcom amulety reagujúce na prítomnosť mágie. Ak niektorý z nich zareaguje, znamená to, že je prítomná mágia, preto vás priviedli sem. Na vás, pochopiteľne mne to nie je také čudné ako strážnikovi, musel reagovať.“„Musel?“„Aaaa,“ zasekol sa druid. „Ako to myslíte, pane?“„Tak po prvé, milý pán druid, volajte ma menom. Každý, kto ma v hlade nakŕmi, v smäde napojí alebo v nebezpečenstve zachráni, je mojím priateľom. Prosím, volajte ma Amarilo, majster druid.“ „D-d-dobre, ako si želáte Amarilo, ja som Feleghat, druid tretieho stupňa.“„Teší ma, Feleghat, môžeš mi aj tykať, ak máš záujem, od dnešného dňa sme priateľmi, ak máš záujem.“„Samozrejme, že mám záujem, Amarilo z Bielej päste.“„No a aby som nezabudol. Po druhé, nie všetci v Ráde sú ovplyvnení mágiou, to je obecne rozšírená fáma. Mágiou sú obdarený iba určitý jedinci, povedzme že s prirodzenými vlohami. Nie každý je stvorený pre mágiu ako iste vieš, majster druid.“„Ja som ale myslel, že členovia rádu sú zdatný v mnohých oblastiach života. V mágii, bojovom umení, lukostreľbe...“„Nebudem rozvracať tvoje predstavy dlhými a nudnými prednáškami o členoch rádu. Môžem ťa však ubezpečiť, že takto cvičený je len máloktorý člen Rádu.“„Už chápem.“„Smiem sa ťa spýtať, priateľ, prečo si súhlasil s želaním baróna? Veď druidi zo svojho posvätného hája vychádzajú len zriedkavo a o okolitý svet sa nestaráte. Čo ťa teda viedlo k tomu, aby si sa na žiadosť mocnára vydal zo svojho lesa preč?“„Nuž, všeličo sa dnes deje v týchto krajinách. Barón nás zásobuje potravinami, ochraňuje nás a ver mi, že v jeho žiadosti nám svoje zásluhy pripomenul. Ale mám aj svoje vedľajšie dôvody. Pozri sa na toto.“ Vytiahol z vačku červenkastý kameň s bielymi kryštálikmi vovnútri, celý obopnutý kovovým rámom. Tento podivný talizman sa mu hojdal na krku zavesený na koženej šnúrke. „Čo je to?“ „Angetocgh, vzácny amulet dedený v mojej rodine po celé desaťročia. Je citlivý na výkyvy v stabilite energie vo svete. Inými slovami, hľadá anomálie vo svete a varuje ma pred nimi. Keď som však cestoval do hája pred dvomi mesiacmi, zaznamenal som tu na okolí hneď niekoľko anomálií v priestore a čase. Keďže som druidom tretieho stupňa a nasledovník Hierofanta, neprísluší mi opúšťať háj, iba ak výnimočne. Vyhovoril som sa na kráľove nariadenia a vydal som sa preskúmať tie anomálie a bol som prekvapený. Len v okolí hradu Naserath, hneď tu za kopcom je ich okolo desiatky a to je podivuhodný. Nikdy predtým som nič nezaznamenal.“„A spôsobujú tie anomálie niečo? Poruchy, výkyvy alebo nečakané zmeny počasia?“„Práveže nie a to je to najzvláštnejšie. Obvykle spôsobujú anomálie všelijaké poruchy a výkyvy, tieto však nie, to je záhada. Je to akoby tu objavili náhodou a pritom nemali význam. Podozrivé. „Nie sú to len drobné výkyvy? Možno sú tak slabé, že ani nemajú dosť sily spôsobiť nejaké poruchy.“ „To ma napadlo tiež, avšak opak je pravdou. Sú to jedny z najsilnejších anomálií, ktoré kedy boli zaznamenané a popísané. Len jediná z nich by dokázala rozpútať búrku, čo by zničila plochu celého tohto kniežatstva.“„Potom to je naozaj zaujímavé.“„A čo sem privádza teba? Čo chýba našej barónke?“ „Môj sľub vernosti nedovoľuje o tom hovoriť, ale môžem ti prezradiť, že sa to týka baróna a jeho skonu.“„Chápem, takže barónke sa niečo nepáči. Má isté podozrenie a to nie je vec tajomstva. Všade o tom šepocú tajomné hlasy, dokonca aj vtáky o tom spievajú. Síce sa do politiky nemiešam, ale všetci majú podozrenie, že skon pána týchto zemí nebol prirodzený a pre milujúcu ženu ako je barónka je to ťažké obdobie. Myslím si, že má isté podozrenie a preto zavolala niekoho z Rádu. I keď vaším prvotným poslaním bolo chrániť svet pred démonmi z iných, temných svetov, stali ste sa časom veľmi uznávanou autoritou.“ „Pravda. Už dlho sa na svete neobjavili beštie, s ktorými by sme museli bojovať. Naposledy pod Zeleným vrchom, ale tam sme zvíťazili.“„Objavujú sa stále brány?“„Nuž Arcilord to nikdy neprestane skúšať, ale za posledných pár rokov sa ich neurodilo veľa. Práve z tohto mám obavu.“Rozprávali sa ďalej o politike, i keď iba veľmi povrchne, lebo druid sa o politiku veľmi nestaral, ale Amarilo chcel vedieť čo najviac, nebol totiž v týchto krajoch už veľa rokov a do Severných hôr je ďaleko. Potom prišla reč na prírodu a život v lese. V tejto téme vynikal pravdaže druid. Rozprávali sa o bylinách rastúcich v okolitých bažinách a o ich priaznivom vplyve na ľudský organizmus. Toto Amarila zaujalo a požiadal druida aby mu nejaké daroval, prípadne predal, aby si mohol namiešať nejaké potrebné elixíry, než predstúpi pred barónku. Druid vďačne súhlasil a daroval mu celý váčok bylín spolu s krátkym popisom na kuse pergamenu, aby využil všetky ich význačné vlastnosti. Potom mu druid vypísal na pergamen povolenie pohybovať sa slobodne po celom meste a panstve, aby sa vyhol ďalším nepríjemnostiam s kontrolami. Tiež mu odporúčal známu krčmu v meste, aby mal kde hlavu skloniť. Potom sa rozlúčili. Druid sa vrátil k vedeckej práci pri ohni a Amarilo vykročil popri strážnikovi k svojmu edingovi – Fregasovi. „Ideme priateľu.“ Povedal a spolu vykročili cez most. Za ním sa vyhupol na edingov chrbát, zaprel nohy o výstupky na koženom sedle a vyrazil smerom k mestu.Od mostu nebolo k mestu ďaleko. Prišli tam o chvíľu, Amarilo sa pri bráne preukázal povolením od druida a potom vstúpil do mesta. Naserath, prekrásne mesto obkolesujúce mocný hrad Naserath, kde sídlil až donedávna slávny, múdry a mocný Emherdin thet Normandil so svojou pôvabnou ženou Axiou. Inokedy živé, rušné a preplnené ulice boli teraz prázdne, dokonca ani všadeprítomné deti tu nebehali. Všade vôkol bolo cítiť smútok nad skonom ich dobrého vládcu. Stretol len niekoľko obchodníkov, ale aj tí už balili svoje veci. Prišiel až ku krčme Deravý dub, ktorý mu odporúčal druid. Odviedol edinga to stajne, kde ho odsedlal a doprial voľnosť. Vošiel do krčmy pomaly, nechcel budiť pozornosť, ako ho požiadala barónka. Nebolo to však také ľahké. Vstup muža odetom v koženom brbení a s drôtenou košeľou so symbolom bielej päste na hrudi a mečom poveseným na chrbte čepeľou k nebu vzbudil šepot a tichý, plíživý strach. V krčme bolo šero, ale ajtak ho všetci videli, počuli jeho kroky a čakali, čo urobí. Pri kozube sediaca mačka sa s prskotom naježila a odbehla preč z miestnosti. Podišiel k výčepu a požiadal o voľnú izbu na niekoľko nocí. Krčmár neochotne pritakával, no keď mu na pulte zacengali mince, okamžite poslal svoju dcéru s neznámym mužom, aby ho zaviedla do izby. Informoval ešte krčmára o edingovi v stajni a potrebe nakŕmiť ho, potom sa vybral po schodoch do izby. Celú dobu si ho dievčina prezerala, no i keď ho napadlo zviesť ju, jeho poslanie a pôvod to nedovoľovali. Jasne mu síce dávala najavo, že jej je to všetko jedno, on však takto pôsobil na všetky ženy. Požiadal ju teda, aby odišla a on sa mohol prespať. Keď mu vyhovela a odišla, zamkol za ňou dvere, posadil sa pred kozub a vytiahol z koženej tašky na svojom boku niekoľko ampuliek a malý hmoždiar. Z vačku od druida vytiahol zopár byliniek a zo svojho vlastného vytiahol ešte nejaké. Všetko to pomiešal v hmoždiari a potom vysypal do sklennej nádoby s podivnou tekutinou červenkastej farby. Vo fľaštičke to zasyčalo, objavila sa pena a potom sa tekutina zmenila na číru s nádychom modrej. Túto tekutinu položil na okenný rám a položil veci na svoje miesta. Meč si odopol z chrbta, vytiahol z puzdra na krížoch dýku a oboje položil na zem vedľa postele, ďalej odo dverí. Položil sa na posteľ a zavrel oči. Musel počkať do noci, inak to nešlo.Tak ako vždy ho prebudila takmer neznesiteľná bolesť na celom tele. Posadil sa na posteli, studený pot mu stekal po tvári a premáčaná košeľa sa naňho prilepila ako medový plást. Nohy sa mu hrozne triasli keď sa na ne postavil a rovnako sa trasúcimi rukami sa pridŕžal postele, aby mohol prísť k stolíku pri kozube, v ktorom jemne pukotal dohárajúci oheň. Sťažka sa oprel o dubový okraj stolnej dosky a druhou rukou siahol po fľaštičke s čírou tekutinou položenej na okennom parapete. Odzátkoval ju a celý obsah si vylial do hrdla. Do tela mu vošla ľadovo studená kvapalina a bolesť okamžite prestala. Utrel si spotené čelo a podišiel k obloku. Cez pootvorené obločnice dnu prúdilo svetlo splnu. Dolu pod krčmou počul mraučať mačky a brechať psy. Z neďalekého domu počul stony milujúceho sa páru a do dverí videl vchádzať vysokého muža so sekerou v ruke. Po chvíli stony ustali a ozval sa ženský krik. Vtedy vyletel oknom von mladík ešte stále celý nahý a s oblečením v rukách a utekal od domu čo najďalej. Muž so sekerou vybehol za ním a stratili sa obaja za neďalekým rohom. Amarilo si vzdychol a vrátil sa do postele. Ešte raz skontroloval zbrane pri posteli a znova zaspal. *Keď sa ráno prebral, slnko ešte len vychádzalo. Tá trocha svetla, ktorá už z neho stihla uniknúť osvetľovala kopce v diaľke a odleskovala sa na zasnežených stráňach. Mesto bolo takmer celé ponorené do šera a jemnej hmly od neďalekého oceánu. Do prístavu práve vchádzala obchodná loď s erbom zlatého mešca na plachtách – znaku cechu obchodníkov. Domáci obchodníci už mali stánky rozbalené a čakali na prvých zákazníkov. Vrátil sa naspäť k posteli, stiahol zo seba košeľu a poumýval sa studenou vodou z na toto určeného džbánika. Potom na seba košeľu znova natiahol a obliekol si svoju drôtenú košeľu. Na chrbát prevesil remeň meča, zaistil ho druhým remeňom a dýku si pripol na kríže. Dlhé gaštanové vlasy si stiahol do konského chvosta a vyšiel z izby von. U krčmára zaplatil pobyt a nejaké jedlo. Prisadol si k prázdnemu stolu a keď pojedol skromné raňajky – chlieb a trochu údenej pečene z minulej noci, vybral sa smerom k hradu. Cestou míňal obchodníkov i žobrákov, strážnikov i zlodejov, skrátka všetkých, čo k chodu mesta patria. Zazrel aj zopár chlapíkov ktorí vyzerajú ako tajní, ale tým si nebol istý a tak išiel ďalej tváriac sa, že si ich nevšimol. Nepotreboval vzbudzovať priveľa pozornosti. Ani nesmel. Tak ako čakal, pred hradom stáli ďalší ozbrojenci. Prehľadávali vozy, ťahali bokom dobytok a jeho majiteľov aby ich skontrolovali a robili všetko potrebné, aby sa do hradu nedostali nepovolané osoby. „Stáť!“ prikázal strážnik, keď popri ňom Amarilo prechádzal. „Kamže si sa vybral? Všetci musia byť skontrolovaní, nechať tu zbrane a iné nebezpečné veci.“ Amarilo však s ľadovým kľudom predložil strážnikovi listinu s pečaťou barónky Axie. Strážnik iba prikývol, niečo si ticho mumlajúc popod nos. Odstúpil mu z cesty a nechal muža prejsť. *Barónka Axia, jedna z najpôvabnejších žien južných zemí. Jej dlhé, ohnivo červené vlasy prebúdzali v mužoch túžbu a v ženách zlosť. Vysoká a pekne formovaná postava dospelej ženy pôsobila na zraky mužov ako afrodiziakum a nútila ich robiť čo si len ich pani zaželala. V hlbokých zelených očiach by sa stratil aj najskúsenejší cestovateľ a pri pohľade na jej žiarivý úsmev sa podlamovali kolená nejednému zocelenému rytierovi. Garderóbou nikdy neskrývala nič zo svojich predností. Dlhé šaty s hlbokými výstrihmi a rozparkom na stehnách tak, až odhaľovali celú dĺžku a pôvab dlhých nôh. Všetko na nej ladilo s farbou jej opálenej pokožky a všetky cennosti na jej tele pútali pozornosť presne na miesta, vďaka ktorým mohla pokojne manipulovať so svojimi poddanými. Keď ho k nej priviedli, sedela majestátne na vysokom kresle z mahagónu, vykladanom na rôznych miestach zlatom. Na sebe mala dlhé čierne šaty dosahujúce až po zem, no vďaka rozparku a nohe preloženej cez druhú bol vidieť celý pôvab jej končatiny. Na krku jej visel čierny amulet zasadený v striebornom prívesku. Rafinovanosť toho šperku siahala ďaleko. Retiazka nebola ani dosť dlhá, aby šperk pútal priveľa pozornosti na vnady krásnej vladárky, no nebola ani tak krátka, aby na ne ani neupozornil. Na tvári barónky bol síce výraz neskonalého smútku, to jej však nebránilo vystavovať na obdiv prednosti, ktoré jej zosnulý pán tak veľmi obdivoval. Pristúpil až k trónu a pokľakol na jedno koleno, ako bolo zvykom to robiť v jeho domovine. Barónka vstala a podišla k nemu. „V našom kraji je zvykom bozkávať dáme ruku,“ povedala zvodným hlasom a nastavila mu chrbát dlane. S trochou ostychu jej chytil dlaň a letmo sa dotkol jej pokožky. Na ústach pocítil čudné mravenčenie, akoby výboj energie nasledovaný teplom, rozlievajúcim sa mu po tele. Mozog sa mu na chvíľu zastavil a ostal ako obarený. Niečo také ešte v živote nezažil a nebolo to preto, že by nepocítil teplo opačného pohlavia, alebo preto, že by nikdy v živote nespoznal lásku. Bolo to kvôli niečomu inému, len ešte nevedel čomu. „Teraz vstaň, rytier Bielej päste, pozhovárame sa.“ Kývnutím ruky poslala stráže i služobníctvo preč z izby. Odviedla Amarila ku kozubu a pokynula na drevené kreslo stojace pred ním. Amarilo s úklonom prijal a posadil sa, na jeho prekvapenie sa však kráľovná neposadila na kreslo vedľa, ale na kožušinu ležiacu pred kozubom. Sedela tak, že jej opálené stená trčali dosť na to, aby vzbudili nepokoj v každom mužovi, dvíhajúca sa hruď bola zasa tak blízko, že stále vábila pohľad. Dokonalá, rafinovaná poloha – šach mat. „Vo vašom liste, pani, ste neboli príliš konkrétna o úlohe, ktorú bude treba pre vás vykonať...“„To máte úplnú pravdu, Amarilo.“ Prekvapilo ho, že pozná jeho meno, no nedal to na sebe poznať. V službách pánov sú rôzni ľudia a mnohý z nich sú nielen v kontakte s podsvetím a inými organizáciami, ale sú aj sami členmi špionážnej služby kráľovstva. S popularitou u takýchto osôb musel počítať. „Vo vašom liste stálo, že máte isté podozrenia týkajúce sa smrti vášho manžela, mohli by ste ich bližšie rozviesť?“ „Samozrejme, dáte si niečo napiť?“„Rád.“ „Výborne, ja osobne dávam prednosť trpasličej mastici, ale ak máte radšej niečo ľudské, prípadne elfské, kľudne vravte. Môj nebožtík manžel si potrpel na cudzokrajné a iné lahôdky.“ S úsmevom mu podala čašu s červenkastou tekutinou. Sama si vzala jednu tiež a na jeden glg ju vyprázdnila. Ďalšia vlastnosť, ktorou mužov fascinovala – schopnosť konkurovať v pití aj trpaslíkovi. Znova sa posadila do matovej polohy, oprela sa dlaňou jemne o spánok a pozrela na rytiera. Amarilo sa pristihol, že hľadí niekam, kam by určite nemal a ani nechcel, ale tá žena bola taká zvláštna a tajomná, až mu to naháňalo strach. Gestami a výrazmi tváre ho nútila robiť to, čo ona chce a jeho omámená myseľ sa nebránila. Neuveriteľné. „Teraz, keď už sme vyhoveli svojim chúťkam,“ nenápadne pritom olizujúc kvapku alkoholu z pier, pozrela spod dlhých mihalníc na Amarila. Pocítil čudné chvenie na šiji a ten zvláštny pocit, akoby mu na kríže padol kus ľadu. „Môžeme sa venovať tým podstatnejším a závažnejším veciam. Ako si váš rád isto dobre domyslel, mám podozrenie, že môj muž nezomrel prirodzenou smrťou a že je ohrozený aj môj život. Barón mal veľa nepriateľov, pretože bol prvým kandidátom na kráľovský trón po smrti Eretrixa, pána nášho kráľovstva, keďže sám panovník deti nemal. Ak teda nepočítame utajených ľavobočkov so slúžkami a dvornými šľapkami. Bol príliš zdravý a čulý, než aby len tak z ničoho nič skonal a nechal ma takto samotnú. Niekto mu musel pomôcť a ja sa bojím, že sa pokúsia odstrániť aj mňa.“„Máte aj nejaké podozrenie? Každý detail môže mať kľúčový význam.“„Ešte nikdy som sa nezamýšľala nad tým, kto by mohol skutočne ohrozovať naše životy, ale nedávno sa na našom území objavil podivný kult – Čierny úsvit. Spočiatku boli neškodný, no po pár týždňoch sa rozniesli fámy o tom, že unášajú deti, zabíjajú dobytok a vykonávajú podivné rituály.“„Aké rituály máte na mysli?“ „Neviem nič určitého, ale vraj sa stretávajú na mýtine neďaleko Veže bláznov. Stretajú sa vždy deň po splne, presne o polnoci a vykonávajú obety. Neviem, čo ne na tých fámoch pravdy, ale je možné, že naozaj majú niečo spoločné so smrťou môjho manžela. Úzko spolupracujú s lesnými dryádami a neviem ešte kým všetkým. Ak však majú prístup do hlbín lesa, kam nás ostatných dryády pustiť nechcú, môžu mať aj prístup k divotvornejším bylinám ako si vieme predstaviť. Nikto ešte nepreskúmal celý les, takže nevieme, aké tajomstvá môže skrývať. Priznám sa, Amarilo, mám strach.“Výraz jej tváre bol prekrásny a očarujúci, avšak vyžaroval z neho nezmerný strach a hrôza. Táto žena mala hlboko v srdci a mysli ohromný strach z niečoho, čo nechápala a pochopiť sa bála. Niet sa čomu čudovať. Po Veľkej vojne sa po svete vyrojilo nespočet kultov oslavujúcich démonov sveta Agarva, ktorý počas vojny prenikli Temnými bránami do nášho sveta. Bolo to prvý a posledný krát, čo ľudia stanuli s elfmi, trpaslíkmi, obrami, ogrami, škretmi a inými rasami sveta a postavili sa proti zotročeniu a skaze. A boli to práve tieto kulty, kto sa snažil znova nájsť spôsob, ako otvoriť bránu pre temného Arcilorda, aby mohol znova prísť z Agarvy na tento svet a nastoliť vládu temna. Bolo to síce nepochopiteľné, ale bolo to tak. „Dnes je deň po splne, pôjdem na mýtinu a zistím, čo majú za lubom. Ak to bude niečo naozaj nekalé a zlé, alebo ak odhalím ich spojitosť so smrťou baróna, postarám sa o ich spravodlivé potrestanie. Spoľahnite sa.“„Verím ti, Amarilo z Bielej päste. Síce neviem prečo, ale vzbudzuješ dôveru. Dúfam, že ju nesklameš.“„Vynasnažím sa, vzácna pani.“ *Počkal až do hlbokej noci. Čakal v strážnici pri severnej bráne, zhováral sa so strážnikmi a zberal informácie o krajine, kam sa chystal. Nenápadne sa tiež spytoval na kulty v okolí a aby nevzbudil podozrenie, vypytoval sa na detaily o každom z nich. Nikto si nevšimol, že o Čiernom úsvite sa pýtal na najčudnejšie otázky, jednoducho odpovedali. Ďalej sa spytoval na neďaleký les, na tvorov čo v ňom žijú, byliny čo rastú, jednoducho všetko, čo mu pripadalo dôležité a mohlo mu prípadne pomôcť. Keď odbila polnoc, vyrazil von. Predieral sa hustým podrastom v blízkosti lesa. Z neďalekého močiara k nemu doliehalo kvákanie žiab a člupkanie rýb, obíjajúcich chvosty o hladinu. Z lesa k nemu doliehali rôznorodé zvuky, miešajúce sa dokopy a tvoriace neuveriteľnú mozaiku alebo skôr symfóniu tónov. Lístie bolo pokojné, nefúkal žiadny vietor. Držal sa lesnej cestičky až dorazil na miesto, kde už stromy začali rednúť a odhaľovala sa holá trávnatá čistinka. Na nej bola rozložená vysoká vatra a okolo nej stálo množstvo postáv. Všetci boli odetí v dlhých čiernych plášťoch, na chrbtoch sa im leskol symbol úsvitu vyšívaný zo zlatých nitiek – veľký kopec a spoza neho vychádzajúce slnko. Neďaleko vatry stál priviazaný býk a pri ňom niekoľko malých teliat. Nepokojne pohrabovali nohami, obzerali sa okolo seba a vystrašene čakali, čo príde. Podišiel k jednému z vysokých stromov pri sebe a po konároch sa vyškriabal do jeho koruny. Po konároch ostatných stromov sa priblížil až takmer k vatre, nebolo to síce dosť blízko, ale jeho prirodzene dobrý sluch, oveľa lepší než mávajú ľudia. „Prišli už tie balíčky?“ spýtal sa vysoký červenovlasý muž stojaci takmer priamo pod ním. Okolo pása mal kožený opasok a na ňom zavesenú ornamentálne zdobenú, obradnú dýku. Odpovedala mu žena nižšej postavy, možno elfka. Do tváre jej nevidel, i keď stála priamo pred ním, lebo mala na hlave kapucňu a tieň jej zakrýval všetko okrem plných pier.„Byliny sú už na ceste, zajtra bude už všetko pripravené podľa plánu. Dúfam, že sa nič nezmenilo na poslednú chvíľu.“„Nie, všetko je tak ako bolo naplánované.“„A čo kráľova vražda?“„To bola poľutovaniahodná udalosť.“„Nemuselo to tak skončiť...“ „Ty by si to mala vedieť najlepšie nie? Ja som rozkaz nevydal.“„Na čo tým narážaš!!??“ teraz už žena skríkla a jej hlas na chvíľu preskočil do inej roviny. V tom hlave bolo niečo neprirodzené – bolo to akoby počul šuchot lístia medzi slovami a za vetou namiesto odmlky zaševelila voda.„Vieš dobre, ako som to myslel. Myslíš, že som ťa neodhalil? Ba práve naopak. Si tak rafinovaná a zlá, až sa mi hnusíš! Tregot síce kráľovi podal jed, ale rozkaz si vydala ty!“„Ako sa opovažuješ...!“Dopovedať to už nestihla. Amarilo skočil dolu zo stromu a prerušil konverzáciu. Muž ostal ako obarený stáť na mieste. Žena sa ani nepohla, stála ďalej rovnako majestátne. Amarilo vytiahol meč a namieril ho na ženu. Stále nevidel nič viac, než jej pery. „Zlož si z hlavy kapucňu, vrahyňa! Budeš čeliť spravodlivému súdu a budeš potrestaná. Vražda je smrteľný hriech a protiví sa všetkým morálnym zákonom sveta. Zlož ju, som povedal!!“Pery pred ním sa len usmiali. Spoza stromy vyskočil ďalší muž a mečom sa ohnal Amarilovi po hlave. Ten útok vykryl, no žena už sa dala na útek. Videl ako jej plášť mizne v diaľke. „Tregot, zabi ho!“ skríkol muž na toho, čo vyskočil z lesa. Obaja sa vrhli na Amarila a snažili sa ho obkľúčiť. Nepodarilo sa im to. Prvý z nich zaútočil zprava – široký výpad smerom na hlavu. Vykryl úder rýchlo tasenou dýkou a ohnal sa z obratu mečom po útočníkových nohách. Trafil stehno a preťal mu tepnu. Krv vyšplechla na trávu, druhý muž sa posúval okolo Amarila z druhého boku. Snažil sa zaútočiť zozadu. Ťal mečom v spodnom oblúku a trafil Amarila do ramena – bola to síce hlboká rana, ale našťastie nepreťala tepnu. Cítil ako mu krv v tenkých pramienkoch steká po ruke až k dlani. Musel tento súboj skončiť čo najskôr, inak by mu ruky mokré od krvi skĺzavali po rukoväti a mohla by mu vykĺznuť dýka z ruky. Našťastie sa mu to podarilo. Muž sa neohrabane ohnal mečom, ruky sa mu značne triasli od strachu. Amarilo sa mu pokojným úkrokom obtočil okolo tela a ťal. Trafil priamo na krčnú tepnu a meč nezastavila ani chrbtica – hlava sa oddelila od tela a spadla vedľa tela na planinu. Ostatný okolo vatry keď videli tú spúšť, rozutekali sa na všetky strany. *„Vrah vášho manžela je mŕtvy, pani moja,“ oznámil Amarilo, keď znova stanul pred barónkou. Teraz mala na sebe dlhé, červeným saténom lemované čierne šaty, podstatne kratšie než tie minulé – tieto aj bez rozparku odhaľovali pôvab panovníčkiných stehien. Na prsiach mala pripnuté dve ruže, takže opäť mala na sebe prvok, pútajúci pozornosť. ' Skvelý manipulačný ťah, to sa musí nechať. Muži využívajú nátlak, vyhrážky, táto žena je rafinovaná a jej spôsob presvedčovania je nenásilný a prirodzený – preto aj nebezpečnejší. ' pomyslel si Amarilo, keď pred ňou kľačal. „To ma teší, a kult?“ odvetila zvučným hlasom barónka a pohladila okvetné lístky ruže na svojej hrudi. Mimovoľne, na krátky okamih zablúdil Amarilov pohľad na jej ňadrá, ale ona si to všimla a na jej tvári sa objavil takmer nepatrný úsmev – úsmev víťaza, triumfu. „Myslím, že už veľa problémov robiť nebude. Vodca je mŕtvy a ostatný sa rozpŕchli ako poplašená zver. Jedine jedna žena, tá by mohla byť nebezpečná, ale tá už bude za horami.“ „Tým si nebuď taký istý. Ešte môže prekvapiť. Bude rozumnejšie, ak ju odhalíš a privedieš ku mne, v žalári na ostrove Gowwhog jej bude útulno.“Aká irónia. Gowwhog – najstrašnejšie vezenie v tejto časti sveta. Osamelý ostrov s nespočet priepasťami, navyše s magickou clonou ktorá bráni na ostrove používať mágiu. Na svete je len veľmi málo ľudí, čo sa z vezenia dostali a nevyniesli ich v truhle. Väzni sú pripútaní na kamenných, vo vzduchu sa vznášajúcich platniach. Žiadne putá, leen nekonečná priepasť pod nimi – vlastná myseľ ich na platni drží. Jediná cesta je polepšený von – druhá možnosť je smrť v hlbinách zeme. „Vynasnažím sa, pani.“„Výborne.“ A zasa presadila svoje. *Večera nebola nič moc, ale od jedálne v rušnej mestskej krčme toho veľa nečakal. Obyčajná pečienka z baraniny, ktorá mala na sebe asi toľko mäsa ako mršina po nálete supov, k tomu krčmár pridal bochník chleba, ktorý zrejme piekli veľmi narýchlo, pretože mu muselo chýbať niekoľko hlavných prísad. Jediné, čo mali v tejto krčme znamenité, bolo pivo. Znamenito uležané sudy z minuloročnej úrody chmelu a ostatných prísad, uzavreté za pomoci magickej pečate urobili divy. V ústach jemne prskalo, no na jazyku nechalo za sebou ešte dlho príjemnú, korenistú chuť zlatavého moku. Po prvom dúšku zabudol na nedokonalosti chodu pretým. Oxmarské pivo skladované len v neďalekom sklade zmylo všetky chyby. Jediná chybka všetkého bola, že Amarilo bol voči alkoholu imunný. Nijako naňho nepôsobil, ale aj tak si vždy doprial aspoň zopár hltov. V krčme bolo málo ľudí, i keď bol rušný večer. Všetci si šepkali o incidente na mýtine a oči v krčme sa upierali na Amarila. Nebolo to príjemné, preto dopil posledný džbánik a dvihol sa spať, aspoň trocha predstierajúc, že má vypité. Nešikovne sa pritackal k pultu, kde krčmár horlivo čapoval jedno pivo za druhým a ukladal poháriky na tácňu. Chcel zaplatiť pobyt a stráviť nejaký čas v divočine pri mýtine, hľadať stopy a pokúsiť sa vypátrať stopy kultu a tej záhadnej ženy. „Zaplatím prosím, odchádzam,“ oznámil krčmárovi, ktorý každý jeden pohárik piva prelial. „Nelejte tak horlivo, toho piva je škoda, je znameenité.“„Ďakujem uctivo za pochvalu,“ zakoktal sa krčmár a poponiesol tácňu k pultu. Tam ju položil, div že Amarila neoblial. Ten medzitým stihol spočítať poháre na tácni.„Veď je nás tu dokopy päť, kam nesieš desať pohárov? Vari máš iných hostí, alebo je tu niekto taký pijan?“ Krčmár si utrel ruky do zástery a prijal od Amarila zmenku a poverenku do banky. „Ale kdeže pijani, tí sú v poriadku, ale vzadu mám pár čudných vtákov.“„Ako to myslíš? Robia ti problémy?“„Nie je problém ako problém, naháňajú ma hore, dolu, to je pravda, ale zasa budem z ich tržby môcť mesiac žiť, takže behám ako poslušný psík. Sú ale zvláštny, stále ticho drmolia nejaké cudzie slová a jediné naše, ktoré som im rozumelo bol úsvit.“To už Amarilovi nedalo. Keď zbadal ako krčmár nechal pootvorené dvere, ihneď nazrel dnu. Zbadal úplne obyčajných potulných predavačov, bol by to nechal aj tak, keby na rameni jedného z nich nevidel symbol Čierneho úsvitu. Spozornel, nastražil uši, ale nepočul nič. Podišiel teda bližšie ku dverám a oprel sa o ich zárubňu. To už bolo lepšie. Začul nejaký tichý rozhovor. „Áno, počul som to z prvej ruky,“ vravel mocnejší, hrubší hlas. „Chcú to urobiť dnes v noci.“„Myslíš, že im to vyjde?“ spýtal sa druhý, mladší hlas.„Neviem, pani si ešte nie je istá. Po smrti vodcu Ekhersta to bude podstatne ťažšie. Pani nemá toľko skúseností ako on. Dúfam, že sa všetko podarí.“„Aj ja v to dúfam.“ „Kde to chcú urobiť?“ „V noci, keď všetci zaspia – v barónkinej veži.“„Nebude to príliš okaté?“ „Ale kdeže, bude to geniálny triumf celého plánu.“„Mne sa to ale nezdá, na vrchole veže...“„Nechaj to už tak, krčmár ide.“ Vtedy rozhovor ustal. Amarilo chvíľu zvažoval, preberal si v hlave prijaté informácie. Takže kult chce zabiť aj barónku. Možno práve tí dvaja vedľa sú vrahovia. Treba niečo urobiť. „Krčmár,“ oslovil ho Amarilo, keď prechádzal s tácňou popri ňom. „Neobjednali si náhodou títo páni kúpeľ?“ „Kúpeľ?“ nechápavo sa spýtal krčmár a utierkou si pretrel tvár. „Objednali, ale až na večer, po súmraku.“„Potrebujem od teba pomoc, krčmár. Je tu niekde v meste alchymista?“„Je...Starý pán Lophgoter, lekári si od neho berú masti a lieky. Býva na opačnej strane mesta, má tam drevený domček so záhradkou...“„Ďakujem ti, krčmár. Večer ma čakaj pred súmrakom, tu máš desať zlatých a dostaneš päťdesiat, ak sa ti podarí zdržať kúpeľ tamtích pánov až do môjho príchodu.“Nechal krčmára nechápavo pozerať na mince v dlani a vyšiel z krčmy. *Dom Alchymistu Lophgotera bol taký, ako zvyčajne alchymistické sídla bývajú. Ošarpaný, postĺkaný narýchlo, strecha deravá... Záhrada bola naopak úchvatná – rástli v nej najrôznejšie byliny a vtáky si veselo pospevovali na konároch vysokých stromov. Bola niekoľkonásobne väčšia ako dom. Videl v nej aj neobyčajné a zvláštne byliny – Dračie zuby, Hadí chvost, Huilteroth... Alchymista ako má byť. Podišiel k veľkým, dreveným dverám a zaklopal. Nič. Zaklopal znova, ale hlasnejšie. Stále nič. Stlačil kľučku – dvere sa s tichým vrzgotom otvorili. Vošiel teda do alchymistovho príbytku. Všade bol strašný neporiadok, posteľ bola rozbitá, police polámané a popadané, kusy tehál popadali z krbu na zem. Knihy z políc, oblečenie a rôzne látky boli rozhádzané po izbe. Niekto tu bol, možno zlodeji, možno niekto horší. Zo sklepa sa ozval rachot. Vytiahol meč a pomaly sa prikradol k padacím dverám. Rachot zosilnel a začul dokonca hlas, nevedel však rozoznať slová. Potiahol sa kovový kruh na drevených dverách a pomaly potiahol. Drevo trocha zavŕzgalo, ale hlas ani rachot nestíchol. Otvoril dvere úplne a keď odhalil schodisko, vykročil po ňom opatrne dolu. Na poslednom schode zbadal na stoloch a pultoch rôzne banky, fľaštičky, nádoby a iné alchymistické vybavenie. Toto všetko bolo nedotknuté. V rohu miestnosti stál muž v koženom úbore, čelom otočený k policiam hľadal niečo medzi knihami. Na hlave mal prehodenú čiernu kapucňu. Na chrbte sa mu na koženej veste skvelo znamenie Úsvitu. „Len pristúp bližšie, Amarilo,“ ozvalo sa spred neho. Bol to hlas starca, no muž pred ním vyzeral na tridsať.„Čo to má znamenať?“ Odvetil prekvapene Amarilo a namieril čepeľ na muža pred sebou. „No neľakaj sa, rytier, snáď by si sa nebál starca!“ Miestnosťou sa rozoznel hlasný smiech starca, muž pred ním sa prudko otočil a Amarilo od údivu takmer pustil meč. Osoba pred ním nemala tvár. Bola to len čierna hmla, hmla vytvarovaná do podoby hlavy s kapucňou. „4O tak pozeráš? Akoby si videl ducha. Nikdy si nevidel ilúziu?“„Videl, ale musím uznať, že bola oveľa lepšia a presvedčivejšia.“ „A kto ju vyčaroval? Ale varujem ťa, povedz nejakého idiota z kruhu mágov a neručím za seba.“„Olgham Teremril, cechmajster nášho rádu.“„A...“ Zarazil sa alchymista. Odložil na stôl knihu čo vytiahol z police a pristúpil ku stolu. Pokynul Amarilovi aby sa posadil a on mile rád poslúchol. „Správne meno si vyslovil. Najuznávanejší mág, i keď nie úplne mág, ktorého som kedy stretol.“ - Nie úplne mág! Ak nie je mág on, tak nikto z arogantních, nafúkaních a pokryteckích idiotov v Kapitule – pomyslel si Amarilo s hnevom. Nebolo sa však čomu čudovať. Málokto prisudzoval rytierom rádu iné, ako bojové zásluhy. Všetci vidia len tích bojovníkov a pritom mnoho členov rádu sa venuje alchýmii, botanike, mágii... Nikto im však neprisudzuje zásluhy – a je to tak hlavne vďaka mágom. Tí blázni nikdy nepochopia pravú podstatu mágie tak, ako to dokázal Olgham. „Prečo ste použili ilúziu a máte hore v dome taký neporiadok? A odkiaľ ste vedeli, že som to ja?“„To je jednoduché,“ usmial sa alchymista, „Celé mesto hovorí o rytierovi Bielej päste, ako zničil kult a pomohol dopadnúť vraha nášho milostivého panovníka. Nuž a prečo ilúzia a neporiadok? Takto to vyzerá, akoby ma práve vykradli, takže väčšina zlodejov odíde – bol by si prekvapený, ako rýchlo menia svoje plány. Nuž a ilúzia práve tohto muža mi pomáha skryť moju tvár pred svetom, takže ma nikto nemôže spoznať ani prenasledovať. No a má to ešte jednu výhodu – ak sa nejaký zlodej odváži až sem, nájde tu člena kultu ako hľadá spisy – okamžite sa otočí a so strachom utečie.“„A tí, čo vedia o tvojom podvode?“„Takích veľa nie je, teraz ste traja. No ale rozprávaj, ako sa má starý Olgham? Ešte stále sa babre v mágii zeme? Keď som o ňom naposledy počul, urobil vraj nejaký významný objav, čo je na tom pravdy?“„V našom sídle veľa času netrávim, ale dopočul som sa, že objavil prášok, ktorý pomáha pri stavbe domov – vraj ho pomenoval Pletv. Pomáha držať stavebné kamene bližšie a pevnejšie u seba, takže stavba odolá aj silnejším otrasom. Je to vhodné práve pre južnejšie oblasti a prímorské miesta – stavba odolá hurikánom, tornádam i veľkým vlnám – ak je teda zabezpečená proti premoknutiu nejakým silnejším štítom.“„Takže stále vymýšľa užitočné veci? Pred pár rokmi študoval mágiu mutácie, premeny a silnej ilúzie, ale potom od toho upustil, neviem prečo.“- Ja viem – pomyslel si Amarilo. Vtedy urobil Olgham tak silnú ilúziu, žetakmer zabila viacero podporních mágov a Olgham stratil veľa svojej prirodzenej zásoby magickej energie. Čo však bolo najhoršie, stratil pri udalostiach po experimente svojho syna. Získal však iného. „Nuž čo, tak aspoň vykonáva užitočnú prácu,“ pokračoval alchymista. „Ja som nikdy nepodporoval protesty Kapituly proti používaniu mágie členmi Rádu. Oni len sedia a robia hovno! On aspoň prispieva k svetovému blahu a ieru, ale čo robia oni? Derú si zadky a radia sa o hlúpostiach. Olgham je jeden z posledních skutočných mágov tohto sveta. No, ale ešte neviem, prečo si sem prišiel. Čo potrebuje člen rádu od alchymistu?“„Potrebujem do súmraku namiešať elixír a suroviny doň sa v blízkosti nevyskytujú.“„A aké suroviny?“„Biely sen, Vravcove slzy a Mokraď.“„Zaujímavé... Všetko tu mám, pravdaže. Ale neviem,či ti ich poskytnúť.“„A to už prečo...? Čo to...?“ Uvedomil si to až teraz. Nemohol sa ani pohnúť. Celé telo okrem hlavy mal akoby ochrnuté.„Ďalšia z mojich ochrán. Vo vzduchu je takmer neciteľný plyn, ktorý po časse spôsobuje ochrnutie celého tela. Ja som imunný, to je jasné – pijem špeciálnu protilátku. Ale ty... Teraz si v mojej moci. Prezradíš mi všetko, čo budem chcieť. Neboj sa, potom ťa pustím, len by som potreboval odhaliť nejaké tajomstvá Rádu aby sa mi vrátila povesť v Kapitule a prijali ma na lepšie miesto ako robiť mastičkára v tejto diere. Takže, moja prvá otázka je...“Dopovedať to nestihol. Spoza jeho chrbta naňho skočila mačka. „Katzer, to stačí,“ sotil ju zo seba na dlážku. „Zmizni!“Ten moment Amarilovi stačil. Silou vôle povolil reťaze, ktoré mu držali svalstvo. Oslobodil sa, opäť sa mohol hýbať, ale neurobil ani pohyb. Alchymista sa vypytoval a on mu poskytoval jednu falošnú stopu za druhou, potreboval odviesť pozornosť od rádu – to bolo jeho poslanie v minulom meste. Tu však urobí väčší zmätok. Alchymistovi neboli jeho odpovede nijako podozrivé, bol taký sebavedomí, že ani nepomyslel na chýry o mentálnej sile členov Rádu. Možno by oni podľahli, ale Amarilo bol niečím výnimočný a o tom nevedel nikto. „No, to by stačilo, nevybrakujem ti hlavu len tak. Musím ti tam aj nejaké veci nechať. Takže, teraz protilátka. Neboj sa, účinkuje takmer ihneď.“Podal z police malú fľaštičku, zavadil však o inú. Zelenkastá tekutina sa rozprskla po dlážke, keď fľaštička dopadla na zem. Vo vzduchu zaznel zvuk podobný ševeleniu lístia, prúdenia vody v rieke...„Čo to bolo?“ spýtal sa Amarilo, ktorému bol ten zvuk povedomý. Medzitým mu alchymista nalial do úst trpko chutiacu číru tekutinu. Necítil nič, ale tváril sa, akoby mu putá na tele povoľovali. Začal sa preťahovať, naťahovať svaly... Alchymista mu na to skočil.„To je vynález dryádskej alchýmie.“ „Ale dryády predsa nerobia nič alchymistické – ony tým opovrhujú.“„HA! To všetkým hovoria, ale veď miešajú rôzne masti a bylinné odvary – nuž a aj to je alchýmia. Ony to len nenazývajú pravým menom. Ale pritom robia všetko alchymistické. Skúmajú byliny, miešajú, skúšajú účinky... Takže sú tiež alchymistky.“„Na tom niečo bude...“ Ale čo bol toto za odvar?“„Náhodou sa ku mne dostala jedna ampulka. Je to vynález nejakej dryádskej liečiteľky zo severu. Má to pozoruhodné vlastnosti pri liečení vážnych chorôb. Síce má nejaké vedľajšie účinky, ale tie nie sú také vážne. Malá, dočasná mutácia hlasiviek, trochu zhoršené videnie a svrbenie pokožky – všetko liečiteľné pokročilou mágiou.“„Kto už by sa len nechal liečiť takým niečím?“„To by si neveril, napríklad naša barónka – už niekoľko mesiacov viem, že nemôže mať deti a hneď ako sa dozvedela o tomto lieku, chcela ho skúsiť – chúdera žena.“„Ďakujem ti za prísady, dúfam, že sa všetko podarí. Aj barónke“ *Vrátil sa do krčmy – bolo už chvíľu pred súmrakom. Podišiel hneď ku krčmárovmu pultu. „To je dosť, pane“ zadýchal sa krčmár keď dobehol k nemu. „Mal som strach, že mi rozbijú krčmu, keď som im povedal, že skorej ako po súmraku im nemôžem lázeň napustiť. Povedal som, že mám kade u stolára, tak museli čakať – pane tí mali zlosť.“„Ďakujem, tu je sľúbené zlato. A teraz. Odveď ma ku kadiam, potom im pôjdeš povedať, že kúpeľ je pripravená. Ja sa tam skryjem a počkám na nich...“„Ale to je nezákonné, pane...“„A vražda vášho pána? A plány na vraždu panej?“ „Ale...“„Takže rob, ako som ti povedal, všetko sa vyrieši neboj sa.“ No a krčmár poslúchol, i keď sa bál. Po chvíli sa vrátil a oznámil mu, že páni sa išli povyzliekať a kade sú pripravené. Amarilo vyšiel teda von a podišiel k vchodu do sklepa, kde boli kade naplnené vodou pripravené na kúpele. Rýchlym pohľadom prebehol po miestnosti, hľadajúc vhodné miesto pre úkryt. Potom, keď ho našiel, podišiel bližšie k vodou napusteným kadiam a vylial do každej z nich elixír, ktorý predtým pripravil za pomoci alchymistových prísad. Keď bolo všetko pripravené a zvonku počul hlasy, skryl sa za veľkými prázdnymi sudmi, v ktorých tu krčmár skladoval zeleninu. Dvere sa otvorili a dnu vošli príslušníci Úsvitu. Boli všetci, presne ako dúfal. Povyzliekali sa a vliezli si do kadí, veci nechali pri sudoch. Účinok elixíru sa prejavil takmer okamžite – výpary z vody boli tak silné a aromatické, že všetci po chvíli zavreli oči a upadli to tranzu. Vyšiel zo svojho úkrytu a vzal mužom zbrane. Potom im pozväzoval ruky a nakreslil vo vzduchu niekoľko symbolov. Ochranné zaklínadlo, ktoré malo útočníkov udržať na mieste aj keby sa prebrali. Odišiel z krčmy, prikázal však ešte krčmárovi aby miestnosť zamkol a nevošiel do nej až kým sa nevráti. Ten síce nechápal ničomu, ale poslúchol. Z krčmy zamieril rovno k veži, o ktorej sa rozprávali kultisti. *Vysoká veža v strede mesta – ideálne miesto pre demonštratívnu vraždu, to sa muselo nechať. Kult presne vedel ako vzbudiť strach v obyvateľoch a potom ho využiť vo svoj prospech – to však bolo nebezpečné, nielen pre Rád ale aj pre svet. Ak by sa v niektorej provincii kráľovstva rozmohol príliš nejaký kult zasvätený vzývaniu Arcilorda, mohli by začať skúšať rôzne metódy otvárania brán a to by mohlo mať katastrofálne následky. Niekoľko desaťročí zbieraná a množená armáda temna by vstúpila behom pár chvíľ na tento svet a spôsobila by totálnu skazu. Strážnemu oznámil, že ide za barónkou a ten v strachu pred jej hnevom Amarila pustil. Ten vyšiel po vysokých schodoch až na druhé odpočívadlo, keď sa celá veža otriasla. Niekoľko kusov kameňa preletelo Amarilo okolo hlavy div že mu ju neurazilo. Začal stúpať rýchlejšie nechápajúc, čo sa deje. Vybehol až na samý vrch veže a otvoril drevené dvere...Pred ním sa skvela ohromná červená víriaca hmota v kamennom kruhu na podlahe. Z jej hĺbky sa ozýval nárek a stony, stúpali z nej jedovaté pary a nad tým všetkým, na veľkom tróne sedela...„Serpentix?“ spýtal sa udivene Amarilo. Pred ním sedela nahá, červená démonka. Farba jej pokožky ohnivo žiariaca na všetky strany, dlhé zapletené vlasy s kusmi kovu zapletenými vo vrkočoch, dlhé červenkasté rohovinové rohy a množstvo drobných parohov na celom tele. Smiala sa. „Neverila som, že ťa ešte niekedy stretnem, Loeftran.“ odvetila naťahovane. Predlžovala zmyselne všetky hlásky tak, aby prebudila jeho skrytú súčasť, jeho prekliatie. Vstala z kresla a pomaly k nemu kráčala. „Pán už je na ceste a teší sa, až sa ti bude môcť odvďačiť za všetko „dobré“ čo si pre neho vykonal.“„Ten tvoj pán... Smrť a ničenie v jednej osobe... Nič nie je panské na takých veciach.“„Kedysi si vravel inak...Spomínaš na chvíle po jeho boku?“Amarilom prešiel strach...Spomenul si na všetky tie hrôzy čo prežil a sám vykonal...Keby teraz priniesli zrkadlo, nevydržal by doňho ani nazrieť bez strachu, čo tam uvidí. „Kde je barónka?“„Ešte ti to nedošlo?“„To si bola ty? Preto ten pocit, keď som ju videl...“„Nuž, po tvojom odchode som pánovou favoritkou ja. Aká škoda...“„Nedovolím ti to!“Vyskočil do vzduchu a tasenou dýkou sa ohnal po jej krku. Uhla ako blesk – už zabudol, aká je mrštná. Ohnala sa po ňom copom, nahé telo sa zavlnilo a kovové hroty na konci copu mu porezali ruku. Ohnal sa teda znova. Uhla, odskočila, čakala. „Aj v tom lese si to bola ty. Vzala si si alchymistove nové elixíry, vedela si, že ti zmenia hlas, aj keď dočasne. Ty si tu založila kult a viedla ho. Vedela si, že som v lese a tak si vravela čo som potreboval počuť...Keď som zasiahol, utiekla si, aby som ťa nespoznal. Predpokladám, že aj tí v krčme boli nastrčený...“„Prekvapujú ma tvoje deduktívne schopnosti... Ale milo. Aspoň môžeš začať dedukovať, čo s tebou pán urobí...“Vrhnutá dýka letela rýchlo... Nevšimla si ju, až kým jej neprešla krkom. Bezvládne telo padlo do červene pred sebou, len tichý pohľad mu venovala. Nebol to však ten, ako minulé roky... Vtedy ich spájal zvláštny vzťah...Priepasť pred ním zabublala... Z červenej hladiny sa vynorila ruka, temne červená ruka toho, ktorý sem išiel ničiť. Arcilord... To sa nesmie stať. Ruka sa na predlaktí zastavila a ukázala prstom na Amarila. Ten už rozbehnutý utekal k tekutine. V ruke držiac meč sa ohnal po ruke pre sebou. Sila vôle, ktorej nedokázal vzdorovať mu vytrhla meč z ruky a jeho hodila k najbližšiemu stĺpu. Z tekutiny vyšla aj hlava.„Konečne ťa zase vidím, syn môj!“ povedal hlas taký hromový, že sa steny zatriasli. „Ja ťa zastavím!“„Na to budeš potrebovať viac, než len ilúziu toho starého blázna Olghama.“„Ja som dosť silný sám.“Postavil sa a ráznym krokom vykročil proti hlave v tekutine, ktorá pomaly stúpala. Ruka pred ním sa načiahla a jeho zasiahol prúd ohnivej energie, ktorá mu pálila kožu, trhala svaly, vysávala pot. Jeho telo sa pomaly stávalo niečím, čím už roky nebolo. Krvavá pokožka každým krokom menila farbu, trhala sa, preťahovala. Po chvíli už bola celé pokrytá červeným svalstvom, oči zachvátil plameň a živý oheň plápolajúci v ich útrobách. Dlhý dozadu zahnutý roh vyrastajúci z hlavy sa predlžoval až sa zakončil ostrou šípkou. Ruky zmocneli a hony zmohutneli. Pred otcom stanul syn. Už však nebol bojazlivý, ťal mečom vzdoru proti útlaku svojej krvi... Do vzduchu však vyletela hlava démonky, ktorej mŕtve telo využil Arcilord k prenosu. Tekutina pod ňou vybuchla ohromným žiarom a celá veža zmizla zo sveta so všetkým, čo v nej bolo. Nad mestom na zlomok sekundy zavládol deň. *O mnoho míľ ďalej, v Chráme búrok, na vrchole Hory smútku na území Rádu bielej päste sa vedľa červeného kryštálu začalo zhmotňovať telo Amarila bojovníka. Vedľa neho sediaci cechmajster Olgham si pretieral čelo kusom látky. Keď bolo telo obnovené a Amarilove oči sa znova otvorili, cechmajster prehovoril. „Dnes si musel zabiť svoju lásku.“„Ona nebola mojou láskou, lebo krutý tvor ako bola ona nepozná krásny cit... Ja tiež nie, lebo sám som beštia.“„Náš pán a stvoriteľ, veľký Ascheles ti dáva možnosť odčiniť svoje hriechy.“„Ja viem, otče, ale na tieto smrti si nikdy nezvyknem.“„Nie je to vždy smrť, ale nové zrodenie nádeje, čas blesku a hromu, kedy krv v krvi sa kúpe a ty, syn môj, si kotlíkom, v ktorom sa miesi.“

Jakub Janičkovič

Jakub Janičkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný chalan, ktorého baví písať poviedky, počúvať dobrú hudbu a ktorý by bol rád, keby ste jeho práce komentovali :) Zoznam autorových rubrík:  Krátke poviedky

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu