Čierne hory II. - Muž

Od Alteho skoku uplynulo už veľa času... Teraz však prichádza záhadný cudzinec.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Uplynulo už mnoho rokov od chvíle, kedy dedinčania naposledy videli malého chlapca Alteho, ako lezie na múr na kopci, vysoko nad dedinou. Možno to bol jeho osud, vrátiť sa k chrámu, kde ho statkár prvý krát našiel. Dnes už si Alteho pamätal len málokto. Možno len starý Eliot a jeho žena, ktorá mu vďačila za život, lebo len vďaka Alteho bylinkám prežila ťažkú chorobu. Často naňho spomínali a dokonca aj deťom o ňom rozprávali a vychovávali ich k vzornému správaniu. Nechceli, aby kvôli ich deťom zažil niekto to, čo zažil Alte. Bolo to presne dvadsať rokov od toho dňa, kedy do dedinky zavítal zvláštny cudzinec. Dokráčal k nim do dediny zahalený v dlhom plášti, v ruke niesol dlhú palicu a na chrbte sa mu hojdal zavesený meč. Na hlave mal kapucňu, takže mu bolo sotva vidieť tvár. Jeho prvá návšteva smerovala do Eliotovej novej krčmy, kde sa ubytoval. „Pán krčmár,“ oslovil zdvorilo Eliota a zložil si dolu kapucňu. Stredne dlhé vlasy gaštanovej farby miestami prepletené striebornými prameňmi sa na slnku odleskovali ako hladina vody. „Dá sa tu niekde v lese zaloviť?“„Iste že dá, pane,“ odvetil mu Eliot, pre ktorého to bol prvý zákazník po dlhšom čase a preto si ho chcel dlho udržať. „Výborne, takže sa tam poberiem hneď, ak dovolíte.“„Samozrejme pane, len som dúfal, že si aspoň niečo zajete pred odchodom. Žena robí tú najlepšiu polievku, akú ste kedy jedli, za to ručím.“„Nuž tak to asi asi nemôžem nechať ujsť.“Posadili sa k stolu pri okne, mladík pozeral von oknom a krčmár po chvíli priniesol tanier s polievkou a lyžicu. Obrátil sa, že odíde, keď ho mladík oslovil.„Prisadnite si prosím, nerád jem sám...“„Ako si želáte.“„Ako sa vám darí v tomto milom kraji? Ľudia sa zdajú byť milí a prívetiví...“„Teraz sú, ale nie vždy tomu tak bolo...“„Ako to myslíte?“„Kedysi, bude to dvadsať rokov, tu žil chlapec. Nebýval nikde, prespával v lese a živil sa korienkami... Bol synom statkára, i keď nie pokrvným... Našiel ho ako bábätko pred chrámom tam hore na kopci. Po statkárovej smrti chlapca vyhnali z domu. Báli sa ho, pretože pochádzal od toho chrámu a ľudia v tejto dedine sa chrámu vždy báli... Lenže chlapec nezniesol posmech a krivdu, veď ako by aj mohol, ja sám by som toľko zlého nezniesol... Nuž a vybehol na múr na kopci a skočil z neho. Odvtedy sa od nás odvrátilo šťastie a takmer všetci sme vymreli... Všetkých postihlo nešťastie, len málo nás ostalo takích, akí sme kedysi boli... Možno je to preto, že moja rodina naňho nikdy nezabudla jeho duch sa nemá dôvod sa na nás zlobiť... Aspoň teda dúfam. Nosievali sme mu na hrob kvetiny, aj keď je to zvláštne...„Prečo zvláštne?“ „Telo sa nikdy nenašli, tak sme ho nemohli pochovať, ale postavil som mu pamätník na kopci v lese, tam pri vodopáde... Rád tam chodieval... Lenže teraz už nikto k pamätníku dlho nešiel...“„Smutný príbeh...“„Ale pravdivý a takých je dnes už len málo...“Mladík odišiel z krčmy hneď po jedle. Vybral sa do lesa, na kopec. Chcel sa pozrieť, ako vyzerá chlapcov pomník. Keď vyšiel až na kopec, zbadal na hranici útesu obrovský strom. Konáre sa mu rozprestierali na všetky strany, niekoľko ich viselo dolu z útesu a máčalo si lístie v padajúcej vode. Kmeň mal mohutný, silný a stál hrdo, ako strážca... Niektoré veci sa nedajú vysvetliť, jednoducho sa stanú, tak ako sa stali teraz. Konáre na vrchole stromu zaprašťali a zlomili sa. Ozvalo sa hlasité šuchotanie lístia a mladík pred seba vystrel ruky. Dievča do nich spadlo ako do periny, lebo mladík zbrzdil náraz pokrčením kolien. Jej dlhé vlasy dopadli chvíľu po tele. Viali ešte chvíľu vzduchom ako prekrásny závoj hmly, splynuli na belostné ramená, dotkli sa ich ako pierka mladučkého vtáčika. Oči sa im stretli tak, ako sa stretávajú zamilovaným držiacim sa za ruky na brehu jazera. Tak ako tým zamilovaným, aj nim sa zachveli viečka, pery sa mimovoľne pohli a potom uhli pohľadom. Strácal s v hĺbke tých očí a ona zasa cítila, ako jeho pohľad preniká až do najhlbšej podstaty jej duše. Cítila sa ako nahá, pred pohľadom ktorý vidí jej dušu. Trhla rukou, no držal ju pevne, len o chvíľu dlhšie...Potom ju pustil na nohy. Bosé nohy dopadli do trávy hneď vedľa kožených topánok. Dlhé šaty sa ocitli blízko vybrúsených nohavíc a dlhého plášťa. Obaja sa chceli prestať dívať, ale ani jeden pohľadom neuhol. Bolo to tiché splynutie, akoby sa ich mysle spojili tenkým vláskom jedinej myšlienky na toho druhého. Avšak on ten vlások preťal.„Nie je ti nič?“ spýtal sa odvracajúc pohľad od jej tajomných očí. „Nie, ďakujem, uchránil si ma od bolestivých modrín.“ Ona zasa jeho pohľad hľadala. Výsledkom tohto neporozumenia bol pomalý tanec po malej lesnej čistinke pod veľkým dubom nad vodopádom. „Ak dovolíš, mám tu hore prácu,“ povedal, prerušujúc pomalé kroky okolo vlastnej osi. „A akú ak smiem vedieť?“„Uvidíš.“Vytiahol meč, visiaci mu na chrbte a stanul pred dievčaťom.„Hádam ma len...“„Odstúp prosím.“Dievča uhlo o krok a mladík podišiel k mocnému dubu.°Prepáč,° zašepkal kôre pred sebou a z celej sily do nej zaťal čepeľ meča. „Čo to robíš?!“ skríklo dievča a chytilo mu ruku. „To nesmieš!“„Z vás všetkých na to má najväčšie právo!“ skríkol na ňu, až preľaknutím klesla na trávu. Mladík začal sekať do stromu a ten sa po chvíli začal nakláňať. Keď sa strom zvalil vedľa nich, odťal mečom široký pás a začal ho opracúvať na dlhý, hrubý hranol. Keď to dokončil, s mocným revom sa zaprel do kmeňa. Takto ho posunul až k okraju útesu. Podišiel k sťatému kmeňu a kľakol si na kolená. „Čo to malo všetko znamenať?“ spýtala sa dievčina vedľa neho. Neodpovedal, len vstal, popošiel o krok bližšie a zaťal tri krát do koreňa stromu. Po chvíli dievča zbadalo tmavý, machom obrastený kameň – náhrobný kameň. Bol ukrytý v kmeni stromu, hlboko v dutom mieste kmeňa. „To je hrob Alteho?“ spýtalo sa dievča. Teraz jej pohľadu neuhýbal. „Áno,“ odvetil jej so slzami v očiach. „Dal ho sem Eliot, jeho najvernejší priateľ.“„Ja viem, pomáhala som ho sem otcovi dať.“ Mladík jej pozrel do očí. Tiež sa leskli slzami. „Mala ho rada. Bola som síce len malé dievčatko, ale cítila som sa pri ňom... Tak zvláštne. Presne ako sa teraz cítim pri tebe...“Pocítil jej ruku na svojej, on svoju položil na jej tvár. Pohladil jej líce a jej krásne vlasy mu pritom padali na chrbát dlane. Oči sa im stretli tak, ako sa nikdy s nikým nestretli. Drobná žiara ktorú zazrel v hĺbke jej očí ho prebrala. Oboma rukami zovrel jej hlavu a pritisol si jej pery na svoje. Držal ju, no ona sa nebránila. Drobný plamienok v jeho očiach ju hnal k tomu istému. Ruky sa dotýkali tiel, siali do seba každý jeden kúsok toho druhého. Znova sa začal tanec, teraz však neuhýbali, práve naopak, hľadali sa. Keď sa našli, útes i okolitý les sa zatriasol. Celým krajom sa rozľahol jeden dlhý výkrik, bol však dvojhlasný. Vtedy sa prebral. Prudko vstal a keď mal oblečenie tak, ako malo byť, vzal do ruky hranol, čo predtým vyrezal. Dlhým povrazom, čo priniesol so sebou si priviazal pás ku sťatému stromu. „Čo to robíš? Kam ideš? A čo Alteho hrob?“„Dovoľ mi jedinú otázku,“ odvetil jej mladík. Keď prikývla, pokračoval. „Ako sa voláš, Dcéra Luny?“„Čo??“ ostala chvíľu ticho, no potom mu odpovedala. „Krásne meno. Teraz je asi čas na tvoju odpoveď. Musím od teba odísť, pretože ešte nenastal ten správny čas. Ale vrátim sa a nájdem ťa až ten čas príde. Nájdem ťa, hoci by si bola na konci sveta. Jediné, čo od teba chcem je, aby si na tento hrob znova nosila kvety. Na Alteho hrob, na môj hrob... Pretože on a ja, sme jedno.“Kopol do kmeňa pred sebou a s rozpaženými rukami skočil za ním, v ruke zvierajúc vyrobený hranol.

Jakub Janičkovič

Jakub Janičkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný chalan, ktorého baví písať poviedky, počúvať dobrú hudbu a ktorý by bol rád, keby ste jeho práce komentovali :) Zoznam autorových rubrík:  Krátke poviedky

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu