O tom, že hudba je naozaj záležitosť čisto medzinárodná som sa mohol presvedčit aj tu, v Hanoji, pri druhom ročníku festivalu európskeho jazzu. Zúčasnili sa skupiny z Dánska, Rakúska, Belgicka aj Talianska, Českú republiku zastúpil Félix Slováček so svojou Swing band. Festival sa odohráva v Hanoji a Hočiminovom meste {bývalý Saigon} od 22. do 30. 11. Bolo to naozaj bizarné, vidieť kompletnú zostavu swingovej kapely ako hraje v ázijskej tropickej krajine rytmy akoby z počiatku minulého storočia. Keď som pri skladbách ako "Love letter" či "Sweet you, just you" privrel oči, razom som sa preniesol do ďalšieho dielu Dobrodružstiev Indiana Jonesa. Všetko sa zacína na parníku plaviacom sa po Mekonge, hudobníci v červených smokingoch sa pomaly kníšu do rytmu so žblnkotom vody, v strojovni sa objavuje Indiana; (samozrejme v podobe Harrisona Forda). Základná zápletka by sa točila okolo stratenej zázračnej kuši krála An Duonga, alebo by išlo o Železného koňa, ktorý chŕlil oheň a podľa vietnamskej legendy práve na ňom hrdina Giong porazil armádu Šangov zo susednej Číny. Pochopiteľne by sa dej neskôr presunul do blízkej Kambodži, k Angkhor Vat, najväčšiemu komplexu chrámov na svete, a jazdilo by sa aj na divokých slonoch v Laose. Pokiaľ by sa robil casting v Hanoji, určite by nebol problém nájsť exotické krásky alebo zjazvených zloduchov. Fakt nechápem, prečo to v Hollywoode už dávno niekoho nenapadlo. Ale to už som sa zase musel začat sústrediť, pretože na javisku sa objavil Nguyen Van Minh, aby si so Slováčkom zahral duet "Big Swing Face." Minh vlastní jazzový klub v centre kúsok od jazera Vráteného meča, mnohí ho nazývaju otcom vietnamského jazzu a keď som ho počul hrať na saxofóne, pochopil som prečo. To bola sila! Celé divadlo zachvátil uragán rytmu, ľudia začali tlieskať, plieskať sa do stehien, tancovať na úzkom priestranstve a kto nemohol, tak aspon kýval hlavou. Slováček na alts axofóne sa snažil ako mohol, vyťahoval z nástroja to najlepšie, ale nedá sa nič robiť, v tomto zápase bol Minh lepší. Súboj traval dlho... Av tom, zrazu, v jedinom momente akoby vzduchom preletela železná kosa, pod stropom zakrúžil posledný tón a bol koniec. Minh sa poďakoval, skromne sa uklonil všetkým muzikantom a odišiel z hľadiska. Ej, keby sa tak podarilo dostat toho hudobníka do Košíc, mohli by sme usporiadať malú jazzovu slávnosť, napríklad U Billa na Hlavnej, možno by nám požičali aj zlatý saxofón, ktorý je tam vystavený, prípadne by prišiel aj Bill Clinton, po ktorom je podnik pomenovaný, veď práve jemu sa podarilo po dvadsiatichpiatich rokoch nadviazať priateľské vzťahy Spojených Štátov s Vietnamom.
Koncert pokračoval skladbami od Gerswina a Luisa Armstronga. A bolo to zvláštne, keď si spomeniem, že naposledy som hudbu geniálneho Armstronga počul vo filme "Good morning Vietnam". Bola to skladba "Wonderful world" a zaznela v momente, keď kamera brala americké bojové helikoptéry vzlietajúce k misii na pozadí vychádzajúceho slnka.
Našťastie Hanojské divadlo mládeže bolo tú noc, 25. novembra 2002 bezpečné a tak mohol sen pomaly skončit.
"Vidíš!" povedal mi neskôr prekladateľ Jirka: " Armstrong bol čierny Američan, kapela bola česká, obecenstvo vietnamské a aj tak sa stavím, že všetci všetkému rozumeli. To znamená, že hudba je univerzálny jazyk. A človek musí prísť až do Ázie, aby si to uvedomil."
