Sviečka zapálená možno poslednou zápalkou. V miske sa zmieta drobná muška spálená plameňom. Je úplné ticho, akoby mimo izbu existovala len tma.
Prvé auto, ktoré mi zastalo, riadil zarastený mladík. „Smerom na Slovensko?" „Po Brno". Pracoval ako čašník v Nemecku, alebo v Rakúsku...
Raz napíšem poviedku o cestovaní stopom. Asi sa bude volať „stopping" aj keď anglické, vlastne poangličtené názvy nemám rád. Bude to trochu ako voľné rozprávanie, ako „Cesta". Voľne pospájané cesty a autá a vodiči, čo mi zastali. To urobím.
Možno
-
Pár metrov za Slovenskou hranicou mi zastal biely Fiat, dodávka. Šoféroval ho bývalý policajt. V nákladnom priestore viezol krabice s textilom. Nakupoval ho v Prahe, previezol kamsi na Západné Slovensko, kde mal veľkosklad a potom predával sieti supermarketov.
„Z polície ma vyhodili, lebo som raz na Zlatých pieskoch nachytal chlapíka, ako sa pokúša znásilniť jedno dievča. Ja som ho tak zmlátil, že na to do smrti nezabudne..." kričal a plieskal dlaňou po volante: „...som mu zlomil ruku, vybil zuby, odviezli ho do nemocnice, sviňu jednu. Ale potom vysvitlo, že to bol syn nejakého funkcionára. A hovorí mi kamarát. Počuj radšej odíď sám. Musel som odísť ... a ja som nebol v strane, len som kandidoval... ale manželka bola... "
Môj stop to na mňa sypal, šťastný, že sa môže zdôveriť úplne neznámemu človeku. Raz mi hovorili, neveriacky krútiac hlavou: „A to sa ti takto zdôveroval so svojou kriminálnou činnosťou?!" a ja, že áno. Mnoho ľudí zastaví preto, aby mohli niekomu povedať to, čo nemôžu nikomu inému. Je to veľký luxus, môcť povedať všetko čo chceš.
Ten stop ma viezol až do Petržalky k známym z Vietnamu. „Vozil som aj lieky na Sibír. V lete som sa aj štyrikrát otočil, v zime dva razy, raz. V Rusku bola pokuta na naše sto päťdesiat korún." smial sa a jeho mohutný hlas zunel celou kabínou. Občas sa na mňa pozrel spod slnečných okuliarov, aby sa uistil, či počúvam. „Raz ma aj zavialo v tých horách... no ..." „Na Urale" doplnil som ho. „Hej, na Urale. Som odbočil do takého vedľajšieho pruhu, no menší jak henten, ..." ukázal cez okno: „ ... že prespím cez noc. A som si neuvedomil, že v Rusku, keď odhrňujú, tak na obidve strany. A to sú také stroje, že len kolesá sú väčšie, než toto auto. A naraz sa len zobudím a cez okná vidím kolesá. Do kelu, také kolesá jak hrom!!!" Reval a už aj ja som videl za tenkým sklom auta pomaly sa valiace zasnežené kolesá a okolo nich tony snehu, ktoré prikrývajú všetko okolo, pochovávajúc auto aj vodiča. „Tak som nadával, boha, tak som nadával. Dva dni som vykopával auto, ešte že som mal zo sebou dve plynové bomby, lebo by som zamrzol."
-
Stopovaním sa posilňuje dobrá viera vo svete. Človek, ktorý sa postaví na kraj cesty dáva najavo svoju odovzdanosť dobrej vôli vodičov. Zdvihnutý prst hovorí; „Ja viem, máte iné starosti; politika, peniaze, žena, deti, dom... vravievate, že dobre už bolo, že benzín je drahý... ale ja vo vás verím, ja myslím, že mi zastavíte, pomôžete, odveziete kúsok cesty, vykonáte dobrý skutok." A to je dobré pestovať, pretože mnohí akoby zabudli, aký je to príjemný dar, niekomu pomôcť. Dar samému sebe.
Francúzsky spisovateľ Céline v úvode Cesty do hlbín noci napísal: „Cestovať, to je užitočná vec, to podnecuje obrazotvornosť. Všetko ostatné je len sklamanie a únava..." Cestovať stopom navyše pestuje vzácny dar pokory. Ako keď sme s Mišom stáli celé popoludnie na Zlatých pieskoch; výpadovke z Bratislavy. Mokrí a unavení... A neskoro v noci Mišo povedal: „Z toho už nič nebude", tak sme preliezli plot a strávili noc v areáli kúpaliska.
Koľko krát sa pútnikovi stratenému v daždi na benzínovej pumpe dostane odpovede: „ Neberiem nikam" prípadne pohŕdavej nadávky, ktorou častujú ľudia, čo si o sebe myslia, že sú kresťania, žobrákov stojacich pred kostolom. A pritom stopár môže byť pútnik, cestovateľ voľný ako írsky bohatier, ktorý nevie v akom meste ho zastihne zajtrajšie ráno, kde bude spať a či bude niečo na večeru.
Cestovanie je jeden z najkrajších snov, aké kedy ľudstvo malo. Neverím, že Krištof Kolumbus vstúpil na loď, aby priviezol tony korenia, ani že Marco Polo sa pridal k bratom vo vidine drahých kameňov. Bol to tulák, pútnik v nich a miliónov ďalších, ktorí chceli spať aj pod inými hviezdami. Dávne kmene barbarov, mongolskí jazdci, dobrodruhovia z Nového sveta, lode Arabov, tlupy stredovekých cigánov, tuláci, pútnici aj lupiči rôznych čias a všetkých miest. Že mali aj iné dôvody?; krutosť, hlad, prenasledovanie, bojovú myšlienku, či podnikavého ducha, tým lepšie! O pár dôvodov viac, ako zvyšku sveta i sebe samému vysvetliť zvieranie srdca na jeseň, pri blčiacom krbe, vzrušenie pri pohľade do diaľky a naivnú detskú zvedavosť neopúšťajúcu ani starcov.
A tak pútnici cestovali. Najlepšie pešo, ale aj koňom, vozom, loďou, vlakom... lietadlá družice, atómové ponorky a reportáže CNN aj Discovery Channel podsúvajú znudeným konzumentom falošnú predstavu, že všetko je už známe. Že ľudská noha už vkročila všade... všade je to rovnaké a vlastne ani nie je o čo stáť... Aký to omyl!
leto 2004
