Nebudem si robiť ilúzie, ako by to dopadlo na Slovensku. Ako sa však môže niekomu zdať táto - z môjho pohľadu jednoznačne si odpovedajúca - otázka legitímna? Skúste si položiť podobnú: "Považujete za správne tykať Talianovi? Čechovi? Poliakovi?... Japoncovi?" Nasledovalo by asi poťukanie si na čelo. Takže budem predpokladať, že tu došlo k nedorozumeniu.
Nemám v úmysle vysvetľovať to zadubencom s vyholenými hlavami; tí majú podstatne hlbšie problémy. Nechcem sa ani zaoberať podstatou a zmyslom morálky či úcty. Optimisticky verím, že ľudstvo tvorí určitú prepojenú spoločnosť a v tejto spoločnosti v zásade nie je správne chovať sa k niekomu nezdvorilo. Je to zbytočné - takýto človek ukazuje svoju obmedzenosť a mnohokrát nezmyselne uráža druhého. Pritom tu samozrejme nehovorím o družnosti či priateľstve - mám na mysli formálny kontakt a styk s neznámymi. Pokiaľ tu teda nie je úmysel a priori urážať, mám dojem, že niektorí ľudia Vietnamcom tykajú z rôznych dôvodov. Niekto má pocit, že tak dáva najavo svoju blahosklonnosť; iný chce byť kamarátsky a zas ďalší sa obáva, že by chudák Aziat takú zložitú gramatickú záležitosť slovenčiny nikdy nepochopil.
Svojim spôsobom milý je ešte prípad, keď Vietnamcom tykajú starší ľudia. Uznávam, že 100 ročná babička mi skutočne môže hovoriť "ty" alebo "mladý pánko" - bolo by mi asi trápne trvať na tom, aby mi vykal niekto, kto by mi mohol byť prarodičom. V takom prípade sa však po obchodoch a tržniciach pohybuje množstvo starcov a babičiek. Istá pani mi svojho času vysvetľovala, že: "... veď oni sú ako deti..." Nuž áno, niekoho môže ešte zmiasť nižší vzrast a odlišná tvár. Hoci to znie neuveriteľne, na svete sa pohybujú aj takí ľudia, ktorí sú celí čierni a niektorí zas majú červené vlasy. Nemám na to dôkazy, ale som si istý, že keď Mongoli videli prvého bledého Európana s dlhým nosom, niektorí sa rehotali tak, až sa za pupky chytali.
Obľúbeným argumentom odporcov rozlišovania medzi úrovňami zdvorilosti v reči je tvrdenie, že mnoho jazykov tykanie/vykanie nepozná. Týmto argumentom však väčšinou dávajú najavo, že oni sami dostatočne nepoznajú cudzie jazyky. Trúfam si tvrdiť, že každá reč na svete umožňuje vyjadrovať sa zdvorilo aj nezdvorilo - každý jazyk pozná jemnosť aj nadávky. Je samozrejme pravda, že anglické "you" znamená "vy" aj "ty", zároveň je tu ale jednoznačný rozdiel medzi "Hey you!" a "Excuse me sir!" - hoci je možné obe vety použiť v totožnej situácii. Slovenčina, ak chce byť zdvorilá, tak vytvára ilúziu, že tu nestojí jeden človek, ale rovno celá skupinka; "Máte sa dobre?" V praktickej gramatike je tu pár mätúcich zvratov zvratných slovies, zámena i/y a sufix -te za slovesom. Neslovanské jazyky na to idú inak. Nemčina navodí predstavu majestátu tak, že o "vás" začne hovoriť ako o akýchsi vzdialených "nich" a napríklad angličtina vylepší vetu rôznymi frázami a inými jemnôstkami. Rôzne jazyky dosahujú efekt slušnosti rôznymi spôsobmi.
Nie je treba sa báť, že by bol tento koncept pre Vietnamca nepochopiteľný. Vietnamský jazyk naopak rozoznáva toľko úrovní zdvorilosti, že je väčšinou problém adekvátne ich preložiť. Vietnamčina nepoužíva ohýbanie; žiadne "bol, je, bude, budú..." alebo "mám, máš, máte... " Namiesto toho uplatňuje množstvo zvláštnych slov, ktoré umiestňuje na rôzne miesta vo vete a vytvára tak gramatické väzby. Skladba často vyžaduje, aby veta mala pôvodcu/adresáta ("JA sa mám dobre." "TY sa máš dobre?" "Čo si TY včera robil?"). Takže Vietnamec hovorí "ja" a "ty" častejšie, než je inde zvykom. Existuje niekoľko zámen, ktoré znamenajú "ja"; niekoľko "ty", niekoľko "on" atď. Väčšinou sú veľmi neutrálne, alebo až prehnane familiárne a tak sa namiesto zámena bežne používa slovo, ktoré označuje člena rodiny. Keď napríklad otec hovorí so svojim potomkom, presný preklad by bol asi takýto: "Kde bol syn?" - "Nuž, otec, syn bol na pive". Rodina sa v Ázii berie vážne, a tak má každý jej člen špeciálne pomenovanie. Iné je slovo pre staršieho brata, iné pre mladšieho, jedno slovo znamená staršia sestra matky, iné mladšia sestra otca... V zásade platí, že za čím staršieho niekoho označím - a o sebe hovorím ako o mladšom - tým som zdvorilejší. Takže keď sa rozprávam s cisárom, budem ho oslovovať "pradedko" a o sebe budem hovoriť ako o "pravnúčikovi", aj keby mal cisár 5 rokov.
Je myslím zrejmé, že človeka, ktorý sa musí od detstva orientovať v tom, koho osloviť dedko, staršia teta, mladší strýko z otcovej strany a staršia sestra svokry, nemôže pravidelná zmena z "Máš (oheň)" na "Máte (oheň)" nejak mimoriadne vyviesť z rovnováhy.
