Ráno, keď si ešte prstom hľadáš
mapu na duši a ako tulák na koni
odievaš sa v lese parfémom zo šafránu,
sa snažíš spomenúť si ako voniam.
Ostávaš pre mňa človekom, ku ktorému je odvšadiaľ blízko.
Veď opýtaj sa Boha ako to je!
Vieš kedy začína ráno?
Keď slnko usína dážď a slnečnica v tebe sa otáča k slnku.
Tak sa už prestaň pýtať.
Ostávam pre teba utajená v zámotku
pravda, nedarí sa mi ostať ako drahý parfém na tvojej zelenej košeli.
Na popraskanej lavičke ti pomyselným atramentom kreslím kruhy na čelo.
Ja v echu prespávam.
Načo zavádzať zbesnené publikum v sebe?
Dýchavičnosť alebo arytmia osudu?
Povedz, načo to bolo?
Čo ti dlhujem?
Vráť mi čo si vzal a ja (ne)zabudnem.
Slnečná noc podpísala zmluvu s mesačným dňom,
i keď za to platí nájomné za migrénu.
Malá baletka s tulákom v tele
odstatok lyriky a na trhu zbrane, čo čakajú na povel v dave
čo nerodia kvety
len ako na večeru hltajú, lupene hladkajú a tŕne dusia
berú do rúk predĺžené dlane
a v hlase blažené epikurejské šialenstvo
s imperatívom ľútosti,
koľké hlúposti, soľ a kryštály behali z očí
nech sa to už šialenstvo skončí.
Pokojom božím, so stigmou poznania.
Vtedy si naše hriechy urobia ressumé,
pripomína to prerušený vodopád
ostro vyrezané mená, máš ich tak veľa
do palety dreva.
Zúfalé načerpávanie vzduchu a výdych nikde.
Pár objatí a jeden bozk
Ale stál si za to.
Zatváram oči pred minulosťou
tak silno, ako malé dieťa, keď spína rúčky a prosí
Plná vrások končím a na odpustenie nemám.
