Minister zdravotníctva Kamil Šaško síce rozdáva vizitky s titulom „minister“, no v realite ho už len málokto vníma ako relevantného hráča. Kompetencie jeho rezortu si systematicky uzurpuje buď ministerstvo obrany, premiér alebo – čoraz častejšie – konšpiračné figúrky bez odbornosti.
Príklad? Pandemickú dohodu, ktorá patrí výlučne do gescie jeho ministerstva, zhodil premiér zo stola, akoby sa ho vôbec netýkala. Na tlačové konferencie pána Kotlára, plné šialených výrokov a dezinterpretácií, chodí viac novinárov než na odborné výstupy ministerstva. A Šaško? Nahral video, že nesúhlasí. Tlačová správa. Symbolický protest. Slabý hlas v chaose populizmu.
Napriek tomu si myslím, že treba oceniť, že sa vôbec ozval. V tejto vláde, kde ticho často znamená súhlas, je to gesto, ktoré má určitú hodnotu – hoci len minimálnu. Zároveň však treba otvorene povedať, že to nestačí.
Nefunguje eRecept, NCZI je v rozklade, ambulancie zvažujú plošné poplatky, štátne nemocnice sa prepadajú do čoraz väčších strát a štátna poisťovňa lavíruje od steny k stene. Atmosféra v sektore je pod bodom mrazu. A ministerstvo pod vedením nominanta Hlasu neprináša riešenia.
Sektor si zaslúži silnejší hlas. Nie herca nahrávajúceho videjká, ani ministra, ktorého názory ignoruje vlastná vláda. Ak chce pán Šaško vyslať jasný signál – nielen premiérovi, ale aj pacientom a zdravotníkom – musí konať.
Začať môže tým, že konečne spojazní eRecept tak, ako sľúbil. A ak už necíti podporu ani kompetencie, ktoré by ako minister mal mať, demisia by bola čestným krokom. Nie ako rezignácia, ale ako postoj. Pretože aj ticho je postoj. A v zdravotníctve si ticho už nemôžeme dovoliť.
