Ruku hore, kto si myslí, že zdravotná starostlivosť je bezplatná! Tak počúvajte: Nedávno vyšla analýza, ktorá analyzuje poplatky v slovenskom zdravotníctve. A zároveň vyvracia vetu, ktorú ste už určite počuli od nejedného politika: „Zdravotná starostlivosť na Slovensku je bezplatná“.
Veď platíte zdravotné odvody a štát sa o vás postará – poskytne vám zdravotnú starostlivosť vtedy, keď to budete potrebovať, v dostatočnej kvalite a samozrejme - BEZ ĎALŠICH POPLATKOV. Všetci ale vieme, že realita je úplne niekde inde.
A hoci „dôkazov“ o poplatkoch u lekárov je množstvo, politici to nevidia. Teda, aby som bola presnejšia – tvária sa, že ich nevidia. Lebo veď to by asi neznelo veľmi „sociálne“. Čím skôr si ale priznáme pravdu, tým skôr na to prestanú doplácať pacienti, a aj samotní lekári.
Zakázané poplatky? Iba na papieri
Zákon hovorí jasne – lekári nesmú vyberať poplatky napríklad za objednanie na konkrétny termín, prednostné vyšetrenie, vystavenie receptu či vydanie potvrdení do práce alebo školy.
Lenže realita v ambulanciách je iná. Poplatky sa vyberajú. Denne.
Podľa Henriety spomínanej analýzy zaplatí každý občan na neoficiálnych poplatkoch v priemere 60-70 EUR ročne. A to je len priemer. Starší ľudia, chronickí pacienti alebo tí, čo nechcú čakať pol roka na vyšetrenie, platia často násobne viac. A to nie za nadštandard, ale za úplne bežné výkony, ktoré by mali byť hradené z verejného zdravotného poistenia.
Ako je to možné?
Zákon síce zakazuje vyberať poplatky, ale lekári našli rôzne kľučky. Objednanie k lekárovi? Za to neplatíte lekárovi, ale objednávaciemu portálu. Treba vystaviť nejaké potvrdenia? Tu zaplatíte za „administratívne úkony“. A ak chcete prémiovejšiu starostlivosť, zaplatíte za „manažment pacienta“, hoci v praxi ide o platbu za zdravotnú starostlivosť – a bez zakúpenia balíka, sa sem ani nedostanete.
Tu je len zopár príkladov z analýzy Pažitný & Kandilaki a reálnych skúseností pacientov naprieč Slovenskom. Niektoré z týchto poplatkov sú oficiálne, iné len „tolerované“. A niektoré sú rovno v rozpore so zákonom. Ale vyberajú sa. Denne.
Objednanie na presný čas cez portál: 10 až 30 eur
Ročný balík manažmentu pacienta: 100 až 2000 eur
Potvrdenie do práce, školy, pre zamestnávateľa: 3 až 10 eur
Administratívny poplatok pri prechode k novému lekárovi: 5 až 50 eur
Konzultácia po telefóne: 5 až 30 eur
Druhý názor od špecialistu: až 300 eur
Lepší materiál pri zákroku: až 200 eur
Najdrahšie veci sú tie ZADARMO
Ak si teraz hovoríte, že toto nevyzerá, ako „zdravotníctvo zadarmo“, máte pravdu. Nie je. A práve to, že sa tvárime, že bezplatné je, stojí pacientov ešte viac. Vysvetlím vám to na jednom príklade.
Predstavte si, že v parlamente prejde zákon o tom, že všetky potraviny budú zadarmo. Prídete do obchodu, naberiete si plný košík potravín. A potom prídete k pokladni, kde sa dozviete, že síce za potraviny zaplatíte 0 EUR, ale obchod si od vás vypýta peniaze za prenájom košíka, osvetlenie predajne, manažment predajne a tak podobne.
Nedostanete vopred žiadny cenník, nič nie je označené, ceny sú každý deň iné. A keď sa spýtate, prečo ste zaplatili 50 eur za „zadarmo“ nákup, odpoveď znie: „Veď potraviny sú predsa bezplatné. Ale prevádzka nie.“
Absurdné? Áno. Ale presne tak dnes fungujú poplatky v zdravotníctve.
Netransparentne, bez jasných pravidiel, bez toho, aby sa na to pacient vedel pripraviť. Niekde neplatíte nič, inde si za rovnaký úkon vypýtajú 10 EUR. U jedného lekára sa objednáte bez poplatku, u druhého už za pár desiatok EUR.
A to nie je fér. Nielen voči pacientom, ale aj voči lekárom.
Kto môže za poplatky? Politici
Konkrétne popilistickí politici, Ak máte pocit, že lekári si vymýšľajú poplatky len tak z rozmaru, aby zarobili čo najviac – mýlite sa. Áno, výnimky sa nájdu. Ale vo väčšine prípadov ide len o spôsob, ako „prežiť“. Za všetkým totiž treba, zas a znova, hľadať politikov.
Štát na jednej strane zakázal lekárom vyberať poplatky, no na druhej neupravil cenník výkonov tak, aby zodpovedal inflácii či medicínskemu a technologickému pokroku.
V skratke - medicína ide dopredu, ceny rastú, ale cenníky ostávajú rovnaké. Roky. A tak lekári dostávajú za výkony a liečbu od poisťovní sumu, ktorá nezodpovedá ich reálnym nákladom. A ak nechcú ambulanciu zavrieť, hľadajú spôsoby, ako nedostatočné financovanie (nastavené štátom) kompenzovať.
A čo by sa stalo, ak by poplatky nevyberali? Mnohé ambulancie by jednoducho zavreli, pretože nikto nebude chodiť do práce zadarmo, alebo dokonca platiť z vlastného vrecka. Už dnes ich prevádzkujú lekári v dôchodkovom veku. Presne oni by ambulancie zatvárali medzi prvými. A nasledovali by aj ostatní. Pochopiteľne.
Ako vieme, ambulancií je už dnes nedostatok, čo vedie k dlhým čakacím lehotám. Zatvorenie ďalších ambulancií by znamenalo ešte dlhšie čakacie lehoty a ešte nižšiu dostupnosť zdravotnej starostlivosti. A to najmä v regiónoch, kde už dnes zdravotná starostlivosť stojí a padá na zopár lekároch.
Riešenie? Prestaňme si klamať!
Čo s tým? V prvom kroku by mal štát aktualizovať cenníky zdravotných výkonov. Lebo tie dnešné nezohľadňujú ani infláciu, ani realitu modernej medicíny. Ale iba toto nebude stačiť.
Aby zdravotníctvo fungovalo, musíme zaviesť transparentné a férové poplatky. Tváriť sa totiž, že zdravotná starostlivosť je a vždy bude bezplatná, je buď nepochopenie reality, alebo zámerné klamanie verejnosti.
Zdravotníctvo je drahé. A ak chceme, aby bolo kvalitné, dostupné a moderné – nemôže byť zadarmo. A to by mali politici konečne otvorene povedať. Aj keď sú „sociálni“ „demokrati“.
Veď ani krajiny, ktorých verejné financie sú v omnoho lepšom stave, ako tie naše, si nemôžu dovoliť poskytovať svojim občanom zdravotnú starostlivosť zadarmo a bez akýchkoľvek dodatočných poplatkov.
A nie, to neznamená, že zdravotná starostlivosť bude nedostupná pre ľudí s nižšími príjmami. Existujú príklady z iných krajín, kde fungujú stropy, limity alebo výnimky pre najzraniteľnejšie skupiny:
V Česku funguje ochranný limit: ak pacient zaplatí viac než stanovenú sumu, poisťovňa mu zvyšok vráti. Deti, seniori či chronicky chorí sú chránení automaticky.
V Holandsku má každý občan stanovený ročný limit spoluúčasti (napr. 385 eur). Po jeho prekročení platí všetko poisťovňa.
V Belgicku existuje tzv. „tretí platca“ – pacient s nízkym príjmom neplatí lekárovi vôbec nič, všetko ide cez poisťovňu.
Poplatky tu vždy boli. A budú. Otázkou teda nie je, ČI sa budú platiť, ale AKO a v AKEJ VÝŠKE. Buď potichu, neoficiálne a draho. Alebo otvorene, férovo a s jasnými pravidlami, ktoré ochránia aj tých, ktorí si to nemôžu dovoliť.
Bude to férové voči všetkým a pre naše potápajúce sa zdravotníctvo by to bolo záchranné koleso.
