Sú to chvíle, keď niečo nedokážem... Keď na mňa hľadí moje dieťa tými hlbokými veľkými očami, lesknú sa v nich slzy, pravda a naozajstné trápenie, keď je choré, alebo ho trápia tie najväčšie detské problémy... A ja mu nedokážem okamžite pomôcť, viem iba prispieť svojou prítomnosťou, viem skúsiť byť silná a utrieť slzičky, viem sľúbiť, že to časom prejde. Že bude lepšie.... a dovtedy tu budem a budem bojovať. Iné nedokážem, ale bojovať a nepoddať sa nie je vôbec málo.
A sú to noci, keď mi chýba láska. Keď v tme a tichu hľadím na vankúš vedľa seba, natiahnem ruku... do prázdna... On tu nie je a ja to nedokážem zmeniť. Ale viem, že je to sila a nie slabosť. Viem, že riskovať svoju pohodlnú realitu a sadnúť si na tú húsenkovú dráhu, že nie každý by to riskol... V tomto svete, v tejto chvíli je to celé stratené... Ale ak sa nevzdám, nepoddám sa tomu sklamaniu a budem veriť, tak ten svoj svet zmením a nájde ma niekto rovnako silný, rovnako odvážny. Spolu vydržíme, aby sme sa mohli pomaly znova vyškriabať na vrchol... Nevzdať to nie je vôbec málo, nie každý to dokáže, ale všetci vieme, že to stojí za to.
A sú noci, keď sa schyľuje k veľkej veci. Keď sa môže niečo na čom skutočne záleží zmeniť, môže sa to stať. Keď napríklad v jednej malej milej krajine vládne zlý panovník... Vládne asi takto - http://richardsulik.blog.sme.sk/c/369822/strucny-prehlad-rozkradaciek-a-plytvania-ficovej-vlady.html. Okráda svojich poddaných, pretože nič iné ako kradnúť nedokáže. Tí pracujú a platia dane, ale za to žijú oveľa horšie, ako by mohli. Za týmito slovami sa skrýva veľa sklamania a utrpenia. Sú za nimi ľudia bez vlastného domova, ľudia v dlhoch a o hlade, ľudia v chlade, v špine, bez nádeje, mnohí chorí bez vľúdneho slova... Ľudia neschopní veriť v dobro. Panovník si totiž berie zo spoločného pre seba a svojich priateľov až príliš veľa a poddaným hádže iba zhnité zbytky. Neučí ich, ako sa majú o seba postarať sami, neučí ich, že život majú vo svojich rukách, ale vytvára v nich závislosť na tej hnilobe, pretože inak by zistili, že takéhoto panovníka nepotrebujú. Nie je prvý... Ľudia už to zažili mnohokrát, už nechcú veriť, ani dúfať. Vzdali to aby opäť nemuseli byť sklamaní.
Ale nastali dni, keď ľudia kričia stop. Keď vychádzajú na námestia a vedia, že by to nemali vzdať. Pretože tak, ako pri tom dieťati,tak ako v partnerstve, ak vydržíme a budeme silní, ak to nevzdáme, presvedčíme aj svojich blízkych, svoje okolie a nakoniec možno aj sami seba, že to môže byť lepšie. Pretože môže a bude. A dovtedy tu budeme bojovať. Iné momentálne nedokážeme, iba bojovať a nepoddať sa. To nie je ale vôbec málo! Jedinou zárukou je, že ak neurobíme nič, nič sa nezmení.
Mali by sme skúsiť veriť, pretože iba ak budeme dávať ľuďom šancu, môže prísť niekto, kto nás nesklame. Ak budete všetkých hádzať do jedného vreca, na všetkých nadávať a odsudzovať ľudí bez toho, aby ste im dali čo i len malú šancu, ani to nebudú skúšať. Budú sa báť ísť do toho boja ak budú vedieť, že sú vopred odsúdení. Dávajte šancu až dovtedy, kým nenájdete toho, čo za to stojí. Toho, s kým začnete stúpať. V láske, v živote, v politike... Aký by to bol svet bez ľudí, ktorí veria, že sa tá naša realita dokáže zmeniť a že môžeme žiť lepšie, že môžeme byť lepšími? Nevzdať to nie je vôbec málo, nie každý to dokáže, ale všetci vieme, že to za to stojí. Tak zatnime päste a vydržme, pretože v našej krajine, v našich srdciach, sa niečo konečne mení.
Nesmejte sa tým, ktorí veria. To oni sú tí silní a vy tí slabí. Učte sa od nich.
Vidíme sa na protestoch proti korupcii, najbližšie dnes 25. novembra na bratislavskom SNP-čku o 17tej. A vidíme sa na politickej scéne v boji proti zlodejom a príživníkom! Žijeme iba raz, druhá šanca niečo správne urobiť, niečo pozitívne tu zanechať už nebude. Tak nech to stojí za to. Hlavu hore...
Ak sa Vám text páčil zvýšte mu karmu na tlačítku pod blogom, zvýšite tak jeho čítanosť. Ďakujem.
