Nikdy som nepatrila do skupinky vydajachtivých a predstava o obrovitanskej svadbe s cukríkovými šatami a stovkami ľudí, ktorých poriadne ani nepoznám ma nenadchýna doteraz. Je teda logické, že sa do nej nehrniem a tak na otázku „moja a ty sa kedy budeš vydávať?“ odpovedám vždy s úsmevom na tvári, že ja sa veru nikam neponáhľam. V mojom názore ma utvrdia okolostojace dámy, ktoré sa takmer vždy na znak súhlasu pokývnu hlavou a ja som spokojná.
Pre mňa je vec vybavená. Nemám totiž pocit, že by svadbou malo niečo veľkolepé začať. Stále to budem ja so svojimi pocitmi, potrebami, záujmami. Na druhej strane však neodcudzujem nikoho, kto sa na to cíti a úprimne po nej túži. Takých ľudí dokonca obdivujem pre ich odvahu.
Nedávno, keď som vyslovila moju nacvičenú frázičku, preblesklo mi mysľou, že to nie je úplne tak ako tvrdím. Začala som nad tým vážne uvažovať a zľakla som sa toho, na čo som prišla. Aby ste si nemysleli, že mením rýchlo názory, upresním to. Prišla som na to, že sa ponáhľam a nechcem o nič prísť. Ponáhľam sa neustále.
Už ráno sa ponáhľam, aby som stihla autobus do práce, v nej sa zase ponáhľam dokončiť nedokončenú či súrnu prácu. Ponáhľam sa, aby som nezmeškala dohodnuté stretnutie, ponáhľam sa, aby som mala lepšie parkovacie miesto, práve letiaci módny kúsok ... Ponáhľam sa k stolu, aby mi nevychladlo jedlo, ale ponáhľam sa k nemu aj preto, aby som tam mohla byť s najbližšími. Keď mi je tažko, ponáhľam sa za niekým, o kom viem, že ma poteší. Ponáhľam sa s darčekom v ruke, aby som aj ja mohla spraviť radosť. Ponáhľam sa keď prší, meškám, keď sa vraciam domov, keď zvoní telefón alebo keď sa jednoducho na niečo veľmi teším. Je to tak, ponáhľam sa neustále.
Keďže mám rada veci na pravom mieste, už viem, že najbližšie na vyššie spomenutú otázku odpoviem, že prečo by som sa mala ponáhľať vydať sa, keď sa v živote ponáhľam za toľkými vecami. Ja si počkám, keď to chytí aj mňa a potom sa budem ponáhľať za vecami, ktoré mi zaručia, že ten veľký deň bude stáť za to. Zatiaľ sa budem ponáhľať, aby som neprišla o maličkosti, ktoré mi spravia život krajším. Poponáhľam sa za bežnými či neštandardnými vecami, udalosťami a ľuďmi. Som však rada, že si viem ešte nájsť čas na zastavenie sa. A vtedy si uvedomím, že to ponáhľanie má aj zmysel. Sú tu totiž veci a ľudia, ktoré/ktorých mám rada...
PS: Aby som nevyznela ako zarytá a tvrdá, musím poznamenať, že mám za sebou štvrť storočnicu a úplne sa nebránim manželstvu, len chcem byť presvedčená, že to bude mať zmysel. Prostriedky a človek Č na to sú.
Už zase sa ponáhľam.....chytiť myšlienku na ďalší blog J (ak tu teda medzi vami uspejem )
