Zdá sa mi, že v poslednej dobe je ich vidieť akosi priveľa. Obzvlášť v staničných priestoroch. Večne hladné, nedbalo nahodené, upotácané a niekedy aj zvláštne páchnuce. Žalostivo žobrú o drobné a viac či menej úspešne útočia na naše cítenie. Takmer vždy sa nájdu jednotlivci, ktorí im niečo podhodia. Priznám sa, že aj ja občas prispejem nejakou omrvinkou. Zrejme z dlhej chvíle som sa začala zamýšľať nad ich situáciou. Holuby sú často krát brané ako špinavé tvory s rôznymi nákazami, väčšinou nemajú vlastné domovy a ich život je podľa mnohých zbytočný.
Život holubov ale nie je jednoduchý. Nemajú rodiny, ktoré by ich podržali v ťažkých chvíľach, nemajú rezervované najlepšie stoly v reštauráciách, nemajú tučné bankové kontá, len veľmi málo z nich má skutočných priateľov. Sú chudobné, málovravné, smutné, spoločnosťou odmietané... Možno som videla príliš veľa rozprávok, v ktorých sa zlí zmenili na dobrých, ale podľa mňa je v každom „zle“ aspoň kúsoček dobra. Naozaj mi je ich ľúto aj keď viem, že väčšina z nich si za svoj život môže sama.
Ale prečo nepomôcť, prečo sa trošku neobetovať a nedať zo svojho šťastia aspoň malý kúsok? Možno si už myslíte „ čo tam po holuboch“. Ale čo keď tu nejde o holuby? Nepripomínajú vám nejakú časť obyvateľstva? .... mám na mysli tú bez prístrešku nad hlavou.
Týmto článkom nechcem ospravedlniť ich (mnohokrát nevhodné) správanie, len poukázať na to ako sú vnímaní...
