Keď mi nedávno volal kamoš z výšky, aby som mu išla za svedka, potešila som sa. Ako by nie, hneď som si predstavila výlet do Prahy, ktorú poznám ešte z čias letnej školy Ramanovej spektroskopie. Predstavila som si tradičnú českú „veselku“, na ktorej stretnem zopár starých známych a tešila sa.
Všetko prebiehalo tak ako malo, nevesta bola krásna, ženích vyštafírovaný, počasie sa vydarilo, hostia sa schádzali... A došlo i na predstavovanie. A môj talent na trapasy sa opäť raz mohol na plno prejaviť.
Otec nevesty, starší solídny pán, si zastal tesne predo mnou, jemne sa uklonil: „Vítám Vás, jsem otec nevěsty“. Milo som sa usmiala, natiahla ruku k podaniu (veď ako organizátor konferencií viem, čo sa patrí J) a sebavedomo prehlásila: „Viete, ja som ženíchova priateľka!“
Pánovi zmrzol úsmev, zbledol, zalapal po dychu a atmosféra sa citeľne ochladila... A ja som sa išla od hanby prepadnúť. Hm, mama mala pravdu, keď mi vravievala: "Ty sa len usmievaj a pusu neotváraj!"
Našťastie vedľa stála mamka ženícha a v rámci ženskej solidarity a záchrany svadby ako takej, sa ujala slova: „Nie, to nie je priateľka môjho syna, je to kamarátka. Viete tá, ktorá vám volala, že sú mladí v poriadku, keď sa dlhšie neozvali z cesty po Indii a Nepále“.
Nakoniec sme zistili, že sme s otcom nevesty z rovnakého chemického fachu, a tak sme neskôr počas veselky družne „prekecali“ niekoľko tanečných kôl.
Mladým aj týmto ďakujem za jednu z najpríjemnejších svadieb na akých som kedy bola a prajem ešte raz všetko dobré!
Erika Jankajová
