Ak sa niekoho, kto je pravicovo zmýšľajúci opýtate koho bude voliť, tak časté odpovede pred týmito voľbami sú: „Neviem.“, „Vždy som si vedel vybrať, ale teraz ozaj nie.“, „Nemám koho, fakt nemám koho.“, a hneď za tým zvyknú dodať:
„Rozhodnem sa až tesne pred voľbami a budem voliť tak, aby môj hlas neprepadol“.
Zo začiatku, keď som to počúvala mi to prišlo prirodzené. Tiež som sa vždy snažila voliť „zodpovedne“. Pre mňa to znamenalo so zaťatými zubami voliť menšie zlo – ale také, čo má šancu prejsť do parlamentu. Nechcela som, aby práve ten môj 1 hlas chýbal. Zvlášť preto nie, lebo možnosť, že sa vláda zmení bola reálna. Zmenu som chcela, ale voľby som neprežívala nijako hystericky. Vyberáme si z obmedzenej ponuky a prišlo mi správne vybrať si, ako nechať za seba rozhodnúť iných.
Zároveň som dúfala, že príde čas a do politiky vstúpi NIEKTO a ja nebudem musieť voliť PROTI, ale konečne ZA. Lenže čas plynul, do politiky vstupoval kadekto a po jednom volebnom období sa stále „vyfarbil“. Dobre, máte pravdu, niektorí i skôr :).
Neskôr však, keď vyjadrení o prepadnutí hlasu pribúdalo, mi to prišlo zvláštne. Ľudia ako keby viac riešili to, či ich hlas neprepadne, ako to, KTO a AKO nám tu po voľbách bude vládnuť. Viac ako hodnoty, program, kandidáti je téma „prepadnutý hlas“.
Podľa toho, ako sa pár lídrov strán z opozície správa to vyzerá, že výsledok je istý: Smer + strana, ktorú si p. Fico vyberie. Tak prečo potom ten strach z prepadnutia hlasu? Ak by bolo vidno, že pravicové strany chcú a VEDIA spolupracovať – beriem, malo by to logiku. Ale takto?
Myslím, že teraz viac ako kedykoľvek predtým si môžeme dovoliť ten luxus dať hlas tomu, komu chceme.
Ak si aj vy myslíte, že väčšia hrozba ako prepadnutie hlasu je neochota pravice dohodnúť sa a spolupracovať, prosím, podporte môj blog na vybrali.sme.sk. ĎAKUJEM.
Erika Jankajová
