Mne sa ho „podarilo“ stretnúť ako prváčke na výške, keď som sa ponáhľala na svoju úplne prvú skúšku. Ako to už býva, učiť som sa začala len večer pred ňou a naivne si myslela, že „dlouhá noc“ mi stačí. Nestačila. Teda na učenie nestačila, na prípravu ťahákov áno. J
O 6.00 h ráno som ledva, ledva stihla dopísala poslednú „pomôcku“ a utekala sa poobliekať. Času nebolo nazvyš, tak som sa rozhodla skrátiť si cestu poza inťák. Blbý nápad.
Vykračujem si tak v rannom zore, v hlave plno vzorcov, ktoré sa snažím ešte ako tak si usporiadať... A tu zrazu predo mnou, zjavil sa chlapík. Takmer sme sa zrazili.
Trochu odstúpil, zrejme chcel, aby som sa pozrela dole a videla to, čo mal v úmysle mi ukázať. Akurát, že to mal, somár, natrafiť na niekoho chápavejšieho.
Stál cca. o pol metra a pozeral mi rovno do tváre, a keď mu došlo, že si ho nehodlám obzerať zhora dole, tak sa ma spýtal, či neviem, koľko je hodín. Viem, čo by som nevedela, však hodinky mám.
Zdvihla som ruku do úrovne očí a povedala: o päť minút sedem. Zas som sa nepozrela tam, kam by chcel.
To ho už asi naštvalo, lebo ma chytil za rukáv a začal ťahať na bok so slovami „Poď si zaje...!“.
Prizriem sa mu lepšie... Tak to ma naštval. Pobehuje si v tej zime polonahý a ešte ma oberá o čas.
Na katedru fyziky som dorazila len pár minút po siedmej a hneď som sa pustila spolužiakom žalovať, čo sa mi prihodilo, i to, ako ma začal kamsi ťahať.
„A čo si urobila?“
„Nič. Povedala som mu, že teraz nemám čas, ponáhľam sa na skúšku z fyziky.“
„Hm, neviem či mám súcitiť s tebou alebo s ním...“, zasmial sa spolužiak.
„To ako myslíš?!“
„Keď mu došlo, čo si vlastne tresla, tak sa chudák mohol zľaknúť.“
„Zľaknúť? On mňa?“
„Hej, on teba, respektíve toho, že by si nebodaj súhlasila, ak by si mala viac času!“
