Normálne som hrdá na túto krajinu, kde každý má toľko času a odbornej zdatnosti v téme „Výchova detí na Slovensku“, že si nájde čas radiť i pani poslankyni, kedy, kde a ako má vychovávať SVOJE dieťa a čo presne pri tom smie a čo nesmie robiť.
V duchu si hovorím o koľko „dobrých“ rád som prišla, keď som začala študovať MBA ako tehotná s prvým drobcom a končila už ako matka dvoch.
Vyučujúca z Nottingham Trent University keď ma videla na úvodnom stretnutí, mi potriasla rukou a moje 8-mesačné bruško okomentovala slovami – „Nebojte sa, zvládneme to spolu.“ A zvládli sme.
SPOLU.
Áno, presne tak to bolo. Zvládli sme to SPOLU.
Alebo možno presnejšie povedané – tí, čo mi chceli pomôcť, tak i pomohli a tí čo s mojím konaním nesúhlasili, mali toľko SLUŠNOSTI, že sa starali o svoje veci (a deti) a mňa ako matku nezneisťovali a nekritizovali.
Jeden, jediný krát mi ani spolužiaci a ani učitelia nedali negatívnu reakciu či sťažnosť, na to, že napr. manžel v prípade potreby zaklopal na dvere učebne a ja som vyšla kŕmiť svoje dieťatko spôsobom ako iba matka môže.
A za to im ĎAKUJEM.
Až teraz, pri tomto „humbuku“, čo zažíva iná matka si uvedomujem koľko som mala šťastia v nich.
Erika Jankajová
Dať najavo, či sa vám blog PÁČI môžete i na: vybrali.sme.sk ĎAKUJEM :)
