Vadia nám, keď presedia celé doobedie u lekára, či keď v čase špičky nastúpia do MHD...
Takto ich vidíme a takto sa k nim správame. Nemyslím ako jednotlivci doma – tam si mnohí tých „svojich“ zaopatríme, vážime, ľúbime... Avšak tí, mimo „mojej“ rodiny, tí vonku, na zastávke, u lekára... Tí, čo žijú z našich daní, tí, ktorých rastúca dĺžka života je vraj „neúnosná“ pre náš dôchodkový systém, tí ako keby boli len prekážkou, bremenom... a nie jedinečnou PRÍLEŽITOSŤOU.
Nikdy predtým nemalo toľko detí možnosť okrem babky spoznať i prababku, či praprababku...
Žiadna iná generácia pred nami nemala tú možnosť akú máme my, a to byť spolu toľko generácií súčasne, ako nám to umožňuje táto doba, kedy sa vek života predlžuje... Tak aká „prekážka“, aký „problém“?
Nikdy predtým nemala žiadna spoločnosť toľko času, priestoru a možností odovzdávať, ale i získavať skúsenosti a vedomosti, ako má tá naša.
Len otvoriť myseľ a hľadať spôsoby, ako starších neodsúvať na vedľajšiu koľaj, ale umožniť rôznym vekovým kategóriám byť si vzájomne prospešní. Nie je to otázka napr. zmeny zákonov, je to otázka zmeny, ktorú môžeme každý spraviť sám za seba.
Otázka však znie, či CHCEME?
Erika Jankajová
Dať najavo, či s blogom súhlasíte môžete i na:vybrali.sme.sk ĎAKUJEM :)
