Ako som si našla svoj gang
Vôbec to nebolo ľahké. Hneď v prvý mesiac nášho pobytu na ostrove som na odporúčanie jednej z manželových kolegýň zašla do komunitného centra. Tam síce bolo kopec detí, ale väčšinou s pestúnkami, tak som sa rýchlo spakovala. Iniciatívne som navštevovala rôzne miesta, kde som predpokladala výskyt rezidentských mamičiek. Chodila som na ihriská, motala sa okolo detských obchodov, chodila na pláž s plytkou vodou. Samozrejme, že tam bolo kopec mamičiek, ale nezavadili o mňa ani pohľadom.
K členstvu v gangu mi onedlho pomohla náhoda. Na miestnej web stránke – taký miestny bazár – sme hľadali veci do domácnosti a hračky pre Oskara. Našli sme elektrický vláčik v skvelej cene. Maťko tam zavolal a poobede sa mal uzavrieť obchod J. Dvere nám otvorila pekná blondínka. Vysvitlo, že je z Južnej Afriky a môžem vám povedať, že všetky, ktoré som tu z tejto krajiny videla, vyzerajú ako Charlize Theron, mrchy jedny. Ukázala vláčik a dala sa s nami do reči, odkiaľ sme, ako sme tu dlho, a tak ďalej. Priznali sme sa, že sme tu už pár mesiacov, ale zatiaľ nepoznáme veľa ľudí a ani nevieme kam s malým dieťaťom. Hneď si odo mňa vypýtala telefónne číslo a musela som jej sľúbiť, že sa vo štvrtok zastavím v Camana Bay pri fontáne.
Tak som vo štvrtok vyrazila. Pri fontáne stáli dve skupinky mamičiek. V jednej z nich som zbadala svoju novú kamarátku. Zakývala na mňa, vybozkávala ma na obe líca tak, aby to všetky ostatné videli a strčila ma do stredu kruhu. „Toto je Janka a je z Európy“, skupinou sa ozvalo súhlasné ochkanie. Predstavovanie a objímanie nemalo konca. Každá mi povedala svoje meno, meno dieťaťa a krajinu pôvodu. Kanaďanky, Afričanky, Britky a jedna Nemka. Inak povedané: jedno dieťa, dve deti, jedno dieťa, tehotná, tehotná, tehotná a dvojičky. Zrazu som bola v centre pozornosti, mamičky sa predbiehali, aby mi dali dobré rady kde nakupovať, kam ísť, keď prší, na všetky strany som rozdávala telefónne čísla a emailové adresy.
Nedalo mi sa neopýtať na druhú skupinku stojacu opodiaľ. „Mám sa ísť predstaviť aj tým mamičkám?“ pýtam sa svojou slovgrištinou. „Nie!“ vyľakane zvolá jedna z tehotných s malým tučnučkým chlapčekom zaveseným okolo nohy. „To sú Američanky...“ pohodí pohŕdavo hlavou. „neviem prečo sú tu, dobre vedia, že vo štvrtok je fontánka naša“ dodá vznetlivo. OK, som zmätená z toľkých nových tvárí a aj zo všetkých rýchlych pozvaní na kávu, kúpanie na pláži a dve párty. Ale je mi úplne jasné, že ak chcem ostať v tomto gangu, na americké mamičky musím rýchlo zabudnúť.
Premierová Baby Shower
A je to tu! Necelé dva dni po prijímacom ceremoniáli ma prvá mamička z klanu pozýva na Baby Shower. Splašene volám sestre. Čo to je? Ona bola v Amerike aj v Kanade, tak nech hodí záchranné koleso. Sestra mi vysvetlí, že je to taký predčasný uvítací večierok pre nové bábätko. Mám kúpiť darček, pekne sa obliecť a priblblo sa usmievať. A hlavne nezabudnúť híkať a afektovať. OK, to môžem zvládnuť.
Prvá komplikácia: Darček
Nesmelo píšem mamičke z Nemecka, ako to mám vyriešiť s darčekom. Je tiež Európanka, tak nech pomáha! Napíše mi, že v dvoch detských obchodoch sú pod matkiným menom povyberané darčeky, vraj tam mám niečo kúpiť. Šťastne utekám do obchodu. Predavačka ma nasmeruje k regálom na konci obchodu. Stojím tam ako teľa. Na ôsmych policiach je vybraných asi tisíc darčekov pod tridsiatimi menami. To celý ostrov rodí naraz? Nebolo by to také hrozné, keby som si pamätala meno „mojej“ rodičky. Vylúčim mená ako Esthelin, Rosalinda a Chiara. To by som si pamätala, keby sa niekto takto priblblo volal. Ostali mi Kathleeny, Katheriny, Christieny, dve Joany a zopár Ann. Prehrabem sa všetkými darčekmi. Nájdem pár vecí, ktoré má vybraných väčšina z nich. Zoberiem teda farebné nádobky na jedlo a dúfam, že som trafila...
Druhá komplikácia: Koláč
Emailom mi príde pokyn, že každá z nás má niečo pripraviť. Za ďalších desať minút nahlásia skoro všetky, čo pripravia a donesú. Super. Tak ja upečiem bublaninu a oklamem systém s dezertom: piškóta, banán, piškóta – namočiť v čokoláde. Plán je to pekný, ale realizácia mi zláme krk. Nebudem vám písať ako som sa natrápila v obchode, kým som pochopila, že naozaj nemajú prášok na pečenie. Ani to, ako dlho som stála pred regálom s múkou a dúfala, že polohrubá múka sa mi prihovorí spod nezrozumiteľného amerického obalu. Ani to, ako som našla horkú čokoládu na varenie bez pridaného cukru, tuku a KAKAA!!! Po hodine v obchode si nesiem domov pár surovín, o ktorých dúfam, že sa budú aspoň podobať na tie naše, ale istá som si len banánmi. Vlastne ani to nie, lebo sa mi môže veľmi ľahko stať, že sú to tie na vyprážanie. Piškótovo-banánový klam vyzerá celkom dobre a dokonca sa mi podarilo priblížiť sa k chuti, ktorú poznám (Tu by som chcela odbiť posmievačov, ktorí si myslia, že na dezerte piškóta-banán-piškóta – čokoláda sa nedá nič pokaziť. Ale dá! Konkrétne: piškóta, banán a čokoláda.). S bublaninou je to horšie. Je vysoká asi šesť cm, ovocie sa niekde rozpieklo, takže namiesto čučoriedok tam mám len mazľavé fľaky a nie som si istá ani tou nažltlo-zelenkastou farbou cesta. No proste hanba všetkých bublanín.
Tretia komplikácia: Výzdoba
Ako každý nováčik v klane som sa iniciatívne prihlásila na výzdobu miesta na párty. Chyba! Musela som vstávať o šiestej, aby som tam bola tri hodiny pred oficiálnym začiatkom. Smutne stojím v parku pod dreveným prístreškom, v ruke hrnček s kávou, a ako sa obzerám, tak sa obzerám, neviem, čo sa dá na týchto 6m2 zdobiť tri hodiny. Veď za ten čas sme mali vyzdobený celý kultúrny dom na moju svadbu. Zrazu vidím prichádzať mamičku organizátorku, samozrejme nie tú tehotnú. Lebo ako som sa dozvedela, pre tú je to prekvapenie, čo ma teda pekne zmiatlo, lebo fakt nemám ani potuchy, na koho párty som to vlastne pozvaná. Za ňou ide jej manžel a ďalšia „dobrovoľníčka“ s rukami plnými krabíc. Opýtajú sa ma, či im môžem pomôcť, lebo hore na parkovisku sú ešte dve plné autá. Pol hodiny len znášame ďalšie krabice, stoly a stoličky. Nakoniec sa ukázalo, že tie tri hodiny boli akurát. Presne toľko nám trvalo obaliť celý altánok modrým krepovým papierom, nafúkať asi sto modro-bielych balónov, prikryť stoly modro-bielymi obrusmi a na ne naaranžovať modré a biele servítky, tanieriky, poháriky, príbory, misy a stojany. Poukladať asi tridsať malých trojdecových fľaštičiek s vodou, ktoré som predtým ozdobila modrou stužkou s bielym kvietkom. Ešte načančať stôl na darčeky a popriväzovať modré stužky po stromoch, a môžem sa ísť prezliecť. Ponáhľam sa domov a niekde v pol ceste si uvedomím, že vidím modro-bielo. Ale aspoň viem, že tehuľka čaká chlapčeka. A to je vlastne jediná informácia, ktorú o nej mám.
Raz to muselo prasknúť
Nahodím pekné šaty a hrdo vykračujem smerom k tej modro-bielej hrúze. V jednej ruke tácka s bublaninovou urážkou a v druhej povyvaľované prekladané banány, na ktorých mi z nejakého dôvodu nestuhla čokoláda. Tajne dúfam, že sa mi to podarí rýchlo schovať medzi ostatné dezerty. Idem medzi poslednými, skoro všetky mamičky sú už tam. Ukryť dezert sa mi nepodarí. Aj preto, že ma s ním všetky vidia prichádzať a aj preto, že mamička-organizátorka jačí na plné hrdlo, ako sa teší na ukážku slovenských dezertov. No budeš veľmi prekvapená, milá moja ...
Opýtam sa, či mám darček položiť na darčekový stôl, ktorý som tak prácne obaľovala do krepáku. Ale povedia mi, že nie, že ho mám dať Kathleen. Otočím sa a vidím, ako pri sebe stoje tri tehotné a všetky vyzerajú tesne pred pôrodom. Tak, a som v prdeli! No čo, raz to muselo prasknúť.
Zachráni ma náhoda. Mamička-organizátorka to nevydržala a slávnostne otvorila Baby Shower tým, že jednej z nich pripla veľkú šerpu. Prekvapene pozerám, pretože túto členku gangu vidím teda prvýkrát... a koľko námahy ma tá jej „detská sprcha“ stála.
Občerstvenie bolo super, mamičky sa pretekali v pečení a pripravovaní šalátov a sendvičov. Chutí mi aj limonáda v obrovskej nádobe omotanej modrou a bielou stužkou – ako inak. Vidím, ako si tie odvážnejšie mamičky opatrne odhrýzajú z môjho koláča. Tvárim sa, že ma to teší a že toto je ten vzhľad, ktorý som chcela dosiahnuť, a že ja vlastne nemôžem za to, že v mojej rodnej krajine sa pečú také hnusné koláče. Keď si však vypočujem rozhovor dvoch mamičiek, ktoré sa bavia o tom, čo je to medzi piškótami za čudný krém a či sú to vlastne piškóty, je mi jasné, že tento dezert som tiež robila naposledy.
Keď sa všetky najedli a napili, mamička-rodička začala vybaľovať darčeky. Samé pekné a praktické veci. Vždy sa usmiala na darkyňu a poďakovala. Po chvíľke už nikto nedával pozor. Tak som tajne dúfala, že moje nádobky na jedlo nebadane zmiznú na kope rozbalených darčekov. Opäť márne. Ako jediná som samozrejme nepriložila „best wishes“ pohľadnicu, a tak nevedeli, od koho ten darček je. Keď nastalo úplné ticho a nikto iný sa k šiestim farebným nádobkám nechcel priznať, musela som s pravdou von. Kathleen na mňa prekvapene pozrela a povedala mi, že toto je presne ten darček, čo si chcela pridať do svojho výberu, ale zabudla. Ako som to vraj len vedela? No, inštinkt moja, inštinkt...
Na záver sa svojim verným čitateľom ospravedlňujem za dlhšiu pauzu medzi článkami. Komentáre a postrehy uvítam na facebooku - http://www.facebook.com/JankaKasovaBlog.
