Ja teda v strede ostrova bývať nebudem ...
Zdula som sa hneď po prvej obhliadke. Panička. Netrepala som sa sem cez pol zemegule, aby som bývala v strede džungle. Samozrejme, že preháňam. Byt bol pol kilometra od mora a riedky porast malých paliem ťažko nazvať džungľou. Ale vtedy som ešte mala veľké oči. To som si predstavovala ako bývam vo veľkom bielom dome rovno na pláži a sedím na teraske, ktorá vyčnieva do mora. Juanita sa stará o Oskarka a Diego štverá po palme, aby mala pani domu čerstvý kokos. No samozrejme, že tu ponúkajú aj toto, ale to by nás na mesiac stálo celý rozpočet banskobystrickej župy. Tak z kokosu pekne na zem a pokračovať v hľadaní.
Prvá obhliadka je strašná. Ešte raz mi niekto povie, že nemám doma upratané. Malý trojizbový bytík preplnený všetkým možným a celý zničený od dvoch obrovských psov, ktoré tam žijú. Malá teraska za domom vyzerá skôr ako výbeh divej šelmy (a aj tak zapácha) a pani domu len hodí rukou k bazénu, že síce áno, majú bazén, ale nikto ho nepoužíva. A keď to teda vezmeme, dá vyčistiť gauč. No zlatá! Nevezmeme, ani keby si to obila po palmové brikety, či z čoho tu tie domy stavajú.
Na ďalšie obhliadky chodí Maťko väčšinou sám, lebo ľudia môžu najmä cez obed, a to drobec spí. Niektoré sú lepšie, niektoré horšie, ale stále to nie je ono. Aby ste mali predstavu, čo hľadáme: trojizbový byt, nie ďaleko od mesta, aby sme mali neďaleko dostupnú pláž a najlepšie, keby bol v komplexe, v ktorom je nejaký bazénik, miesto na hranie a gril. Nakoniec máme pocit, že sme sa v tých ponukách úplne stratili. A tu nastupuje na scénu svätá Gigi.
Ako Bulharka na Kajmanoch pre Slovákov byt našla....
Gigi je realitná maklérka a odporučila nám ju jej premotivovaná šéfka z Remaxu. Je to Bulharka, ktorá tu žije už desať rokov a vie o každom voľnom byte na ostrove. Keď som jej opísala môj vysnívaný domov, zamyslela sa a povedala: „dajte mi pár hodín.“ Onedlho nám zavolala, že sa stretneme v Grand Palms.
Už názov sa mi páčil, veď kto by nechcel bývať pod veľkými palmami. V celom komplexe je asi dvadsať bytov, okolo nich rastú vysoké palmy, kríky pokryté červenými kvetmi a dokonale zastrihnutý trávnik. V strede komplexu je bazén a vírivka. No romantika ako vyšitá. Cez cestu detské ihrisko a kúsok ďalej maličká pláž, ktorá je, ako sme sa neskôr dozvedeli, najkrajším miestom na šnorchlovanie na tejto strane ostrova. A byt? Obrovská kuchyňa – a tentoraz fakt nepreháňam, ktorá pokračuje do veľkého otvoreného priestoru s jedálenským stolom, koženým gaučom a fantastickou leňoškou. Oskarkova detská – tá nám bude teraz slúžiť ako hosťovská – má vlastný šatník a kúpeľňu. Naša spálňa má tiež vlastný šatník (veľký ako náš prvý byt) a kúpeľňu. Na tú sa obzvlášť teším, vždy som chcela mať zo sprchy do postele menej ako dva metre. A samozrejme teraska so stolom a stoličkami. Mohla nám Gigi ukazovať byty aké chcela, moje srdce ostalo v Grand Palms. Ešte sa nám podarilo troška zjednať cenu. Gigi sa uistila, že v komplexe sú povolené deti – lebo nie všade sa môžete nasťahovať keď máte zviera alebo dieťa – a po podpísaní zmlúv sme k titulu residents dostali vlastnú adresu.
Nie je farma ako farma...
Teda aspoň tu na ostrove nie. Tu majú farmy na motýle, palmy a korytnačky. Popri všetkom tom zariaďovaní sa snažíme myslieť aj na Oskarka. Je tu prekvapivo bohatá ponuka atrakcií, tak sme sa rozhodli, že ich zoberieme pekne z kraja. Najbližšie k nášmu hotelu je korytnačia farma. Počkáme, kým sa drobec cez obed vyspí a vyrážame. Som dosť zmätená, lebo vôbec neviem, čo mám čakať. Čo si mam vlastne obliecť a obuť... teda na farmu by sa asi nemalo isť v šatách a žabkách. Mám si brať aj plavky? Asi nie... veď kto by sa už na farme kúpal. Už vidím to blato, hnoj a korytnačky v ohradách. Z bezradného pobiehania po byte ma zachráni Maťko. Vynadá mi, či si myslím, že sme na dobročských lazoch. Nech si už aj vyzlečiem rifle a vyzujem jeho tenisky. Pekne do tašky zbalí plavky, pitie, krém na opaľovanie a ide sa.
Prvýkrát využívame status rezidenta – by ste neverili, ale keď vás uznajú za obyvateľa, platíte všade o polovicu menej. Dostaneme mapku areálu a pustia nás dnu. Toto sa len tak nevidí. Hneď pri vstupe je obrovská nádrž, v ktorej plávajú tie najväčšie korytnačky, aké som kedy videla. Majú okolo 200 kg a priemer panciera okolo metra. Každú chvíľu niektorá z nich vynorí hlavu aby sa nadýchla. Znie to ako v bratislavskom dinoparku. My dvaja s Oskarom vzrušene pobiehame a snažíme sa jeden druhého prekričať, čo chceme nájsť tú najväčšiu. Ale na obranu dobročských lazov, musím povedať, že stáť po vetre sa neoplatí. Sú krásne, sú veľké, ale smrdia ako vnútro prasacieho čreva. Pokračujeme v prehliadke. V okolitých nádržiach sú vždy menšie a menšie korytnačky. V posledných sú už len také bábätká, a keď ste opatrní, dovolia vám ich brať do rúk. Je to strašná sranda, lebo sú naozaj rýchle a kladú odpor. Takže o chvíľku sme mokrí, po ramená v korytnačej vode, ale každý z nás má aspoň jednu fotku s týmito rozkošnými stvoreniami.
Rýchlo si prezrieme vtáčiu voliéru a utekáme k najväčšiemu bazénu na ostrove. Má okolo 1 300 000 litrov. Je rozdelený na tri časti. Bazén na plávanie s vodopádom, fontánkami a tobogánom. Časť na šnorchľovanie s rybkami, koralmi a mušľami. A v strede je nádrž s dravcami. Tam plávajú žraloky – ozajstné ako v čeľustiach – len o trošinka menšie. Zboku je sklo a tak ich vidíme v plnej kráse. Vždy, keď niektorý z nich pláva okolo, zježia sa mi všetky chlpy na tele. Je to desivé a fascinujúce zároveň. Len škoda, že šnorchľovacia časť bazéna je dnes zatvorená, tam sa dá plávať tak, že od krvilačného predátora vás delí len sklo. Ale nevadí, sem sa budem určite pravidelne vracať.
Leguány, gekony a iné potvory...
Už ma tie jašterice ani nebaví fotiť. Chvíľami váham, či ich tu nebude viac ako sliepok. Minimálne trojnásobne prevyšujú počet obyvateľov. Na korytnačej farme ich bolo neúrekom. Aj sme sa ich snažili fotiť, ale sú strašne vychcané. Stále sa tvária, že žiadneho nadšeného Slováka s fotoaparátom nevidia. A keď sa k nim priblížite a pomaličky stláčate spúšť, vtedy vám odídu zo záberu. Takže nakoniec máte plnú kartu nafotených chvostov a zadných nožičiek. Ale mňa nedostanú. Ja mám kompakt a fintu. Tvárim sa, akože fotím sliepky. To sa ich excelenciám nepáči, lebo evidentne sa považujú za hlavnú atrakciu ostrova. A keď prídu bližšie, aby mi dali najavo svoju nevôľu, otočím sa a cvak. A už si na facebooku, môj milý.
Z palmového dreva voda kvapká, napi že sa Janka, Janulienka, Janka, či je sladká...
Našli sme orech, teda my dvaja s Oskarkom sme pod palmou našli nejakú bobuľu podobnú veľkému orechu. Naradostene s ňou bežíme za Maťkom. Ten znaleckým okom zhodnotí, že je to kokos. Hurá, bude ochutnávka. Len čo prídeme domov, manžel berie do rúk švajčiarky nožík a ďobe do orecha. Z vyďobanej dierky vyteká priezračná tekutina. Vylejeme ju do pohára a ja sa z chuti napijem. No ak je toto to vychytené kokosové mlieko, tak teda pardon. Napijem sa ešte raz, ale nechutí to o nič lepšie. Potom sa napije Maťko. Tvári sa divne. Vraj on už z kokosa pil a chutilo to inak. Chytí ma panika. Čo sme to len pili? Čo keď to bolo niečo prudko jedovaté. Aspoň že Oskar z toho neochutnal... chúďa sirota. Ja tu na tomto ostrove iste zomriem. Na otravu. Rozmýšľam, či sa snažiť o záchranu života, alebo si len tíško ľahnúť na zem a počkať. Maťko ma však upokojuje, že od orecha ešte nikto neumrel. A nech nevolám mame uprostred noci, aby sadla na lietadlo a prišla pre osiroteného Oskiša, nech počkám do rána. To znie rozumne. A keďže som sa do nového dňa zobudila bez známok otravy, môžem smelo skonštatovať, že prvú ochutnávku plodov tejto zeme sme prežili.
Nabudúce o cestovaní na sever a východ ostrova a o tom, že Rum Point nie je pre každého...
