Sladký stánok pri ceste...
Cestou z jednej výpravy po ostrove sme natrafili na malý stánok s ovocím a zeleninou. Stál pri ceste, bez jedinkého oznamu alebo reklamnej tabule a nebyť veľkých trsov banánov pohojdávajúcich sa pod strechou, ani by sme si ho nevšimli. Obsluhovala v ňom pani, ktorá podľa môjho odhadu mala predkov z troch rôznych kontinentov. Bola veľmi milá a trpezlivo odpovedala na všetky moje otázky. A tak som sa dozvedela veľa nových vecí. Napríklad, že tak ako obyčajné zemiaky, varia sa tu aj korene nazývané Yam a Yuca, a vraj aj podobne chutia. Za ovocie sa považujú len žlté banány, tie, ktoré poznáme z našich supermarketov, aj keď chuťovo sa samozrejme nedajú porovnať. Všetky zelené banány - plantains - sú skôr zelenina a podávajú sa ako príloha. Ukázala mi, ako im treba narezať šupku a hodiť ich do vriacej vody na 15 – 20 minút. Uvarená dužina sa jemne posolí a poleje olivovým olejom. Vyskúšala som to uvariť k pečenému mäsku, chutia jemne po gaštanoch a sú dosť suché a húževnaté, ale možno som mala len zlý recept.
Čo to už viem aj o kokosoch. Tie „naše“ hnedé sú vysušená verzia jadra velikánskych zelených, čo tu rastú na palme. Majú síce výraznejšiu kokosovú chuť, ale to pravé kúzlo spočíva práve v šťave zeleného orecha. Na to potrebujete naozaj ostrú a veľkú mačetu. Jeden sme si hneď kúpili, už aj preto, aby som videla, ako ho otvoria. Malý potmavší chlapík, čo stál bokom, ochotne urobil pre zvedavú bielu paničku veľmi efektné divadlo. Dramaticky si veľký orech položil na klátik a rozháňal sa mačetou až spoza hlavy. Nakoniec mi podal kokos do rúk, zobral slamku a slávnostne prepichol mäkkú blanku, čo ukrývala číru tekutinu. Šikovný to chlapec, a navyše má stále všetky prsty!
Pani zatiaľ vysvetlila Maťkovi, ako vybrať papáju, a tú najlepšiu, červenú, nám očistila a nakrájala na tanierik. Ešte nás upozornila na to, že sa začala mangová sezóna, a vraj si máme vyberať tie najmäkšie. Zaplatili sme síce o trochu viac ako v obchode, ale dozvedela som sa veľa o tom, ako si vybrať, uvariť, očistiť a vychutnať tunajšie ovocie a zeleninu.
A ako teda chutí? Šťava z kokosového orecha nemá vôbec kokosovú chuť. Je priesvitná a jemne trpkastá, vraj je to tá najlepšia pomoc pre dehydrovaný organizmus. Keď si dáte trochu námahy vydolovať z vnútra aj dužinu, narazíte na rôsolovitú hmotu, ktorá chutí a aj vyzerá ako kokosová želatína. Papája je sladká a strašne voňavá. Keď ju dáte do úst, zacítite výraznú chuť exotických kvetov a následne opojnú sladkosť. Ak ju kúpite a nie je ešte celkom zrelá, narežte jemne zvrchu jej kôru ako keby ste krájali melón, aby rýchlejšie dozrela. Tento malý trik nám poradila kamarátka Ivka, ktorú sme našli tu na ostrove. Je to naša tunajšia studnica múdrosti a informácií a podľa jej tipov a odporúčaní budeme spoznávať celý ostrov.
No a mango? Zabudnite na všetko, čo sa vám vybaví pri mangovej chuti. Tie tunajšie sú oveľa väčšie. Majú zelenú kožu a ich dužina je výrazne oranžová. Sú tak mäkké, že keď ich trošku viac stlačíte, vbehnú vám do nich všetky prsty a po ruke vám začne stekať lepkavá šťava. Sú sladučké, voňavé a majú korenistú príjemnú chuť. Ja osobne ich vyjedám pri kuchynskom drese. Do studených, vybraných priamo z chladničky hltavo zahrýzam a dolepená som až za ušami. Táto dobrota, americká zmrzlina a červený melón mi doma nikdy nesmú chýbať. No aj tak je tu ešte veľa nepreskúmaných potravín, ovocia a zeleniny... ale pôjdem na to pozvoľna, predsa som len odchovaná na jablkách a hruškách.
Ako sme varili lobstera...
Mala som narodky. A tie sa na ostrove oslavujú vo veľkom štýle. Keďže nemáme k Oskišovi nanny, ostali sme doma a Maťko pripravil slávnostnú večeru pre nás a našich hostí. Alenku, ktorá je u nás na návšteve z Bruselu a Ivku. Kým manžel odbehol do obchodu, pripravila som celkom neexotické hranolky v rúre a šalát. Vrátil sa so šťastným úsmevom a položil na kuchynskú linku dve igelitky. Z jednej vytiahol krásnu čokoládovú tortu a z druhej začal vykladať červené ryby, krevetky – našťastie už očistené, a na čiernej tácke tróniaceho lobstera - homára. Bol veľký a desivý. Hoci mal na klepetách gumičky a cez bruško bol previazaný fóliou, mala som dojem, že nám ujde a ukryje sa pod kuchynskú linku. Odtiaľ na nás bude číhať a odštikávať nám prsty na nohách. „Ale nie je živý, však?“ pýtam sa naivne manžela. „ „Nieeeeee....“, nepresvedčivo krúti hlavou. Tak na toho úbožiaka pozerám, on pozerá na mňa, a mám z toho čím ďalej horšie svedomie. Vo veľkom hrnci vrie voda a ja viem, čo ho čaká. Mám na výber, buď sa na to budem pozerať a pokazím celý večer usedavým plačom nad krutosťou sveta, alebo sa budem tváriť, že neviem, čo sa tu deje. Kým prebehne vhodenie do hrnca a desať minútové varenie, sedím v kúpeľni na vani. Keď ma tretíkrát prídu presviedčať, že už je po všetkom a môžem vyliezť, odoberiem sa k slávnostnému stolu. Je krásne prestretý, na tanieri upečená rybka a v strede na podnose ten chudák uvarený pekne do červena. Nie som útlocitná, ale podľa mňa na vás večera nemá pozerať vypleštenými očami. Maťko ma našťastie pozná, odíde do kuchyne a naspäť mi donesie očistené kúsky mäska. Napriek tomu, že som tohto lobstera osobne poznala – a to je strašné, chutí výborne. Poliaty výpekom z kreviet je to lahôdka. Celá večera sa vydarila a dostala som kopec darčekov, dokonca Oskiš bez reptania zaspal, a tak sme si mohli dať pár drinkov z jamajského rumu a koly. Zavŕšili sme to brutálne sladkou čokoládovou tortou. No na takéto oslavy si tu rýchlo zvyknem.
Morské potvory
Keď už píšem o tých lobsteroch, musím vám napísať všetko, čo viem o „jedle z mora“. Aj keď domáci za svoje národné jedlo považujú samozrejme kura – asi preto, že ich chytíš ľahšie ako nejakého morského živočícha – majú aj iné lahôdky.
Aj keď v obchodoch vidíte najčastejšie toho klasického lobstera s klepetami, tie tunajšie sú iné. Nemajú klepetá, ale zato majú obrovské fúzy, ktorými „ohmatkávajú“ potravu. Na ostrove sa oficiálne vyhlasuje sezóna, kedy si môžete chytiť jedného z týchto fešákov. Ale len na vyznačených miestach, a nesmiete mať na sebe nič iné, len plavky, okuliare a šnorchel. Inak povedané, nesmiete ich chytať tam, kde ich je najviac a ani v potápačskej výstroji, lebo v tej by vám to samozrejme išlo ľahšie. A vraj je to aj dosť náročné. Sú plaché, takže nečakajú nehybne na piesku, kým sa vy odhodláte. Treba sledovať, spod ktorej skaly trčia fúzy, potom sa ponoriť a rýchlo ho chytiť. Vraj je najlepšie priamo na mieste odtrhnúť mu hlavu, aby vás nepoškriabal, ale to vedia len skúsení lovci. Ich mäsko mi síce chutí, ale námahy a rizík je na mňa v tomto prípade priveľa. Ja som ochotná rybárčiť len vtedy, keď rybka sama vlezie do sieťky a potom potíšku ochotne umrie. Inak, čo sa týka rybárčenia. Na chytanie rýb z brehu potrebujete licenciu, ale keď chytáte ryby z lode, nepotrebujete nič. Nerozumiem tomu a šípim za tým nejakú ďalšiu ostrovnú záhadu, ale zákony sú zákony.
Z rýb, ktoré sa tu jedia, je lahôdkou miestny tuniak, red snapper (červená ryba s veľkými vypúlenými očami) a ryba Mahi Mahi. Je ich tu samozrejme oveľa viac, ale ich názvy som si nezapamätala. Potom shrimpsy – krevety všetkých veľkostí a farieb, kraby a rôzne klepetá, ktoré teda neviem (a asi ani nechcem) priradiť k žiadnemu živočíchovi. No a tunajšou vychytávkou je slimák, ktorý žije v kráľovskej mušli. Je to tá obrovská krásna mušľa, ktorú si v každom letovisku všetci prikladajú k uchu. Celá procedúra lovu a prípravy mi prípadá mierne nechutná. Najskôr vylovíte mušľu. Potom do nej urobíte z hora dierku a tou páčite slimáka, ktorý je nejakou prísavkou pricucnutý k stredu. Keď sa vám to podarí, je to len polovica úspechu. Vytiahnete šúľok slizkého húževnatého mäsa, ktoré predtým, ako ho nakrájate na kúsky, musíte riadne vymlátiť tĺčikom. No a potom sa to griluje. Ja som to nejedla, ale vraj samotné mäso nemá žiadnu chuť a vy cítite len korenie, ktorého tam hodne nasypú. No uznajte, a to niekto povie, že prasací podbradok je hnus.
Na ostrove nie je smutno, tu sa pije rum
Nemohla by som ukončiť toto malé gastonomické okienko bez informácií o alkohole a iných nápojoch. Ako som počula, na tomto ostrove, ako vraj na všetkých v Karibiku, sa pije veľa a často. Začína sa to po práci, kedy veľa podnikov vyhlási „happy hour“ a unaveným pracantom ponúka jedlo a najmä pitie za polovičné ceny. Potom tí zábavychtiví pokračujú do barov a podnikov alebo na súkromné párty, ktoré sa tu organizujú každý deň v týždni. Okolo jednej domov sa ide spať, aby ráno zvládli nástup do práce. A cez víkend máte možnosť popíjať na pláži, v bazéne, alebo si objednať spiťácku plavbu na Rum point.
Pije sa tu najmä tvrdý alkohol. V ponuke sú naozaj kvalitné rumy, ktoré sú hnedé a silné, a vôbec nechutia ako náš tuzemák. V ponuke sú aj rôzne drinky a koktaily, ale aj pivo a víno. Zaujala ma hlavne vylepšená verzia Bloody Mary. Namiesto paradajkového džúsu tam ide Clamato džús. To je klasický paradajkový, vylepšený nejakou šťavou z mušlí, a má to vraj rybiu pachuť. Do drinku potom pridáte vodku, worchestrovu omáčku, tabasco, chren, cesnak a soľ. Nebudete mi veriť, ale všetky ingrediencie máme momentálne v chladničke a s Alenkou pomaly zbierame odvahu na tento nezvyčajný drink.
A na záver to najprekvapivejšie. Na ostrove je povolená jazda autom do 0,8 ‰ !!! Z overeného zdroja máme, že policajti tolerujú až do 1,0 ‰. A to je podľa môjho názoru naozaj pekný stupeň opitosti. Nie je už také prekvapivé, že jazdiť v noci je tu nebezpečné a podgurážení účastníci premávky spôsobujú časté dopravné nehody. Mám niekoľko teórií, prečo je tu tak vysoká tolerancia, ale nejdem vás s nimi obťažovať. Rada by som to zvalila na to, že tunajšie zákony iste vymýšľali muži, ale keď zoberiem v úvahu zákon zakazujúci opaľovanie hore bez, nie som si taká istá.
Za všetky užitočné rady a postrehy, ako aj za cenné odporúčania ďakujem Ivane Faltysovej, ktorá žiaľ z ostrova odchádza. Sľúbila ale, že mi spíše všetko, čo tu treba zažiť. Takže aj vďaka nej sa môžete tešiť na ďalšie pokračovania môjho blogu.
