Božská Heather predáva auto...
A my potrebujeme jedno kúpiť. Jej ponuku nájdeme na ecaytrade.com, miestnych internetových inzertných novinách. Už samotný inzerát nám mohol mnohé napovedať. Nie je tam nič iné, len typ auta, rok výroby a cena. Žiadne bližšie informácie. Maťko teda odhodlane zavolal na telefónne číslo pod inzerátom. Ozvala sa nám nejaká pani, ktorá najskôr nevedela, o čom to hovoríme. Až po pár minútach vysvetľovania priznala, že to nie ona predáva auto, ale jej známa, a dala nám ďalšie telefónne číslo. Na tom nám zase nejaký pán prezradil, že o tejto ponuke čo-to vie, ale keďže to predáva jeho manželka, dá nám číslo priamo na ňu. Môj manžel začínal mierne bordovieť v tvári a mne bolo jasné, že keď zavolá ešte na jedno číslo, kde nebude predajca auta zahodí, svoj telefón do najbližšieho kríka. Našťastie sme sa dovolali priamo predajcovi, božskej Heather...
Dohodnúť si stretnutie za účelom prezretia si ponúkaného vozidla stálo môjho Maťka ďalší rok života. Heather najskôr trvala na tom, že príde za nami do hotela, v ktorom sme ešte vtedy bývali. Potom volala, že ona to vlastne nemá cestou a že sa stretneme kúsok za mestom. Keď sme boli na pol ceste, volala, že ona to vlastne cestou mala a že nás čaká pred hotelom. Tak sme sa otočili a keď sme už boli na parkovisku pri hoteli zavolala, že nám išla oproti ale nikde nás nestretla. Až keď sa jej Maťko, funiaci ako žena pred pôrodom, opýtal, ako nás chcela stretnúť, keď nás nepozná a ani nevie aké máme auto, Heather sa zamyslela a povedala, že nás teda radšej počká pred nákupným centrom. Manžel ju rázne požiadal, aby sa už nepohla z miesta a ja som bola úprimne rada, že nerozumie všetkým slovám, ktoré stihol zanadávať, kým zložil telefón.
Na parkovisku pred obchodom sme sa konečne stretli. Čakala nás tam urastená černoška asi v mojom veku. Na sebe mala rovnošatu z miestnej banky, dosť pokrčenú, a na rukáve jej svietila biela škvrna, ktorú som tipla na detskú grcku. Tiež ma zaujali jej nechty na rukách a nohách. Mala ich samozrejme gélové a na každom prste sa jej skvel nejaký výjav z pláže. More a palmy, more a zapadajúce slnko, more a letiaci vtáčik... kým ja som sa snažila nenápadne obzrieť si tieto neuveriteľné umelecké dielka a rozmýšľala som nad tým, koľko času strávila u manikérky, Maťko si obzrel auto zvonku i zvnútra. Keď sa vybral na skúšobnú jazdu, ostali sme na parkovisku len my dve. Začala som sa teda vypytovať, prečo predáva auto. Dozvedela som sa, že sa vydala a manžel k jej jednému dieťaťu doniesol ešte dve, a aby si nemyslela, že ju nemá rád, hneď ju aj zbuchol. Takže kým sa milá Heather spamätala, bolo treba voziť štyri deti a nejako sa nevedeli pomestiť. Preto predáva toto auto a kupuje oveľa väčšie. Ahaaa... to vysvetľuje tú grcku na rukáve a aj neprítomný pohľad, ktorý som mylne pripisovala drogám. Jej spomalené reakcie a aj naháňačku celým mestom má na svedomí únava... teda aspoň dúfam.
Ako za dve hodiny uschla všetka voda v motore...
Večer sme si sadli, aby sme si prebrali všetky ponuky na kúpu auta, ktoré sme v ten deň obehali. Môj precízny manžel mal samozrejme o každom modeli načítané recenzie a po dôslednom zvažovaní výhodnosti kúpy (v mojom prípade som dávala do pomeru cenu auta s jeho veľkosťou a farbou) sme sa rozhodli pre Mitsubishi Outlander – biele a veľké. A predajcom bola prekvapivo Heather. Maťko jej hneď ráno zavolal, že auto od nej kúpime, ale najskôr by s ním chcel ísť na servisnú prehliadku. Milá pani s tým nemala najmenší problém, ale tá asi nemá problém s ničím. Len neviem, či je v tom tá únava a pokojná povaha, alebo žuje nejakú miestnu rastlinku, ktorá má neuveriteľné sedatívne účinky.
Nejdem vás tu obťažovať s tým, ako sa na ostrove dohaduje servisná prehliadka. Ani s tým, ako vám dajú termín, potom ho zrušia, dajú vám nový termín, a keď tam prídete, tak sú už zatvorení, a keď voláte, tak vás pošlú ku konkurencii. No proste dohodnúť jednu rutinnú prehliadku vám zaberie toľko času, ako zohnať na Kube umelý bedrový kĺb. Keď sme teda konečne dostali termín a dokonca počas otváracích hodín, považovali sme to za malý zázrak. A prišlo veľké prekvapenie. Pán servisný technik si objekt našej kúpychtivosti odviezol niekam dozadu a asi po pol hodine nám dal do rúk správu, pričom sa tváril, ako keby nám práve niekto umrel. Okrem zoznamu vecí nutných na okamžitú opravu, ako napr. chýbajúci zadný stierač, chýbajúci kryt od nádrže a nefunkčné predné ľavé okno – čo som si teda všimla aj ja, keď som išla okolo auta – tam svietil červený nápis: voda v motore. Maťko kuká prekvapene na papier, ja prekvapene na Heather, a Heather kuká z okna... až keď jej to Maťko štvrtýkrát prečíta, pokrčí ramenami a povie, že ona tam tú vodu nenaliala a ani nikdy nebola s autom v hlbšej vode ako do pol kolesa.
Po prekonaní počiatočného šoku sa Maťko rozhodne, že bude Heather veriť a že skúsime ešte jeden autoservis, najlepšie ten, kam chodila na prehliadky. Ideme tam bez ohlásenia a keď na recepcii ukážeme správu s červenou poznámkou a Maťko sa ich so zdvihnutým obočím pýta, ako to vlastne servisovali, veci naberú rýchly spád. Hneď sú nám k dispozícii dvaja servisáci, ktorí za našej prítomnosti urobia podrobnú prehliadku. Dokonca vytiahnu všetok olej z motora, aby nám dokázali, že tam žiadna voda nie je a že nevidia žiaden problém, prečo by sme si to auto nemali kúpiť. Bežím s dobrou správou za Heather, ale tá sedí nehybne na stoličke, čelom ku stene. No len dúfam, že zaspala, lebo ak nám tu umrela od únavy alebo požula veľa tých lístkov, naša snaha bola zbytočná a ostaneme bez auta.
Na druhý deň volá pani z prvého autoservisu, že oni si to ešte prebrali a že nám definitívne neodporúčajú toto auto kúpiť. Avšak ak stále nejaké potrebujeme, iste nájdeme niečo v ich autobazáre. Rýchlo pochopíme, ako mohla vyschnúť voda z motora za tak krátky čas.
Dohodnúť cenu, zaplatiť, prepísať, hotovo...
Ako to vidí božská Heather:
„Som úprimne rada, že sa to s tou kúpou konečne podarilo. Títo dvaja Rusi sú nejakí čudní. Prečo tak málo zjednávali cenu? Asi som si mala vypýtať viac. Tie chyby na aute sú prúser, aspoň sa nepotvrdila tá voda, už nikdy nebudem parkovať v mláke. Ponúknem im teda, že cenu opráv na aute im odrátam z kúpnej ceny, aj tak dostanem viac, ako som dúfala. Ten žltý Rus by mohol ešte vycúvať, a to by bola škoda, Tá jeho strelená manželka bude asi manikérka, keď mi vkuse kuká na nechty. Pôjdem s nimi na dopravný inšpektorát, odhlásim auto a hneď ako mi dajú peniaze, hodím im kľúče a utečiem. Ten chlap si odo mňa už dvakrát pýtal adresu a furt chce podpisovať nejaké papiere. No to určite! Ja nechcem mať nič spoločné s ruskou mafiou. Ešte mi unesú jedno z piatich detí, a čo potom. Počkať, ja mám len štyri deti, či päť? To je jedno, iste by som si všimla, keby mi nejaké chýbalo. Dosť, že vie, kde pracujem. Blbá uniforma, všetko o mne prezradí, a ešte je aj ogrcaná. Ten chlap mi vkuse volá, veď som vravela tej trúbe, čo dávala ten inzerát na internet, že nemá nikomu dávať moje číslo. Vraj či mi to môže zaplatiť šekom... mne je to jedno, hlavne si zober to auto a zmizni z môjho života. Asi si zmením číslo a asi aj prácu. Snáď ma nikdy nenájde. Nemala som si začínať s ruskou mafiou, veru nemala...“
Ako to vidí Maťko...
„Čo je toto za osobu? Podľa mňa je nahúlená. Ako jej môžu nechať štyri deti, keď je furt nahúlená? Z celej tejto kúpy nemám dobrý pocit. Najskôr voda v motore je, potom nie je. Čo keď sa dohodla s tým druhým servisákom a ušili na mňa búdu? Čo keď ten olej medzitým vymenili, alebo mali pripravený iný niekde pod autom? Ktovie, ako by som obstál s tým ich potvrdením na súde. A že ich na ten súd dám, keď tam tá voda bude. Prečo som len popri vysokej škole nepraxoval v autoservise? A prečo nechce podpísať zmluvy? Ako ja obhájim, že som to auto neukradol, keď nemám ani len jej adresu? Vraj pôjdeme na dopravný inšpektorát a tam to prepíšeme, ja jej dám peniaze, ona mne auto a hotovo. A kde sú všetky tie zmluvy a dodatky? Keď som naposledy predával auto na Slovensku, mali sme toho za dva šanóny... a to som ho predával do rodiny. Ja mám z toho celého zlý pocit. Oklamú ma, okradnú... nebudem mať ani peniaze ani auto. Podľa mňa sa tu domácim nedá veriť. A čo ak je tá zhúlená Heather z Jamajky? Dám jej šek. Veru tak! Budem mať aspoň nejaké potvrdenie, že som to auto neukradol. Dúfam, že keď to prepíšeme, už ju nikdy neuvidím. Mal som si preveriť, či nie je z Jamajky... s Jamajčanmi si neradno začínať...“
Nakoniec len treba dodať, že auto nám slúži. Nikto jeho kúpu nespochybnil a ani nás neobvinil, že sme ho ukradli. Na dopravnom inšpektoráte žiadne zmluvy nepotrebovali a Heather si nechala úspešne vyplatiť šek. Drobné opravy, ktoré to auto potrebovalo nám nakoniec urobil servisák u seba doma, a tak sme platili len polovicu z odhadovanej sumy. Božská Haether ostane pre mňa navždy výstrahou, prečo si to dobre rozmyslieť s tými štyrmi deťmi... a aj by som ju pozvala na kávu, ale už má zmenené číslo :).
Ďakujem vám všetkým, že čítate moje články. Keďže viacerí z vás mi písali, aby som pridala fotky, no nepodarilo sa mi vyhrať nad týmto systémom, moja skvelá kamarátka Alenka vytvorila fan page na FB: Blog - Janka Kašová. Sem som pridala fotky, ktoré dopĺňajú moje články. Ďakujem, Alenka :)!
