O jednej Kataríne...

Kráčam a premýšľam popri stromoch s opadaným lístím na konci novembra o spolužiačkach, kamarátkach, mamách, tetách. Všetky sa volali Katarína a odišli zo Slovenska žiť, študovať, pracovať do inej krajiny. Slovensko tak expedovalo a expeduje nielen Kataríny ako úspešné študentky, odborníčky, ženy, mamy, vedkyne a tak o nich prichádza. Nielen teória ale aj prax ukazuje, že všetky majú v novom domove deti a na Slovensko prichádzajú len raz či dvakrát ročne navštíviť staré mamy, ktoré vnúčatám nie vždy v priebehu pár dní dokážu sprostredkovať slovenčinu alebo slovenské reálie. Katarína ako symbol je žena, ktorá chce od života viac. Unavuje ju neustála byrokracia na úradoch, v školstve, zdravotníctve, pri podnikaní, v oblasti ochrany životného prostredia, v kultúre, v cirkvi, v športe. Nemôže pochopiť že musí mať niekoho známeho alebo vložiť niečo do obálky ak chce vybaviť to, čo vybaviť úrad má (na čas a kvalitne). A v zahraničí sa skutočne našli. Sú akceptované, naplno žijúce v novej kultúre i spoločnosti skĺbiac prácu i rodinu a voľný čas. Na Slovensko keď prídu raz za rok aspoň na chvíľu vidia ako táto krajina chradne a vymiera: školy, vedecké centrá, nemocnice, domovy dôchodcov, kostoly, cesty, firmy, poľnohospodárske farmy, média, doprava, kultúra, hotely, hrady, zámky, príroda... Niekedy im puká srdce, niekedy len mávnu rukou a sú presvedčené že ani oni, ani manžel, ani ich deti sa na Slovensko už natrvalo nevrátia. Aj keď sa občas objaví poznámka že sú tu predsa 4 automobilky a Slovensko má teda budúcnosť vedia že kvalitný životný štýl a realizáciu práce a rodiny in tu nikto neponúkne. Prerod spoločnosti sa nerodí ľahko. Ak však nádejné a perspektívne Kataríny odchádzajú zo Slovenska kto zmení túto krajinu k lepšiemu? Nevieme čo prinesie rok 2020. Nádej však chcem mať aj v to, že azda nejaké Kataríny na Slovensku ostanú a tie budú meniť život okolo seba i v nás.