Danka, mladé šalené žieňa z východu. Matka, dobrá manželka a už aj moja kamoška. Vtipne mi rozpráva o jej skvelom mužovi, čo ju niesol na rukách po schodoch, keď už nevládala chodiť. Zomiera na rakovinu. Chodím za ňou, lebo už robím na inom oddelení..“Prídem aj zajtra.“ „Príď Janička, určite príď, budem rada...“ Neviem, či som mala veľa práce, či prečo zase..no neprišla som. „Veď prídem zajtra pred nočnou..“ presviedčam svoje svedomie a snažím sa samu seba ospravedlňovať.. ...zomrela..čakala na mňa a ja som neprišla...prepáčte mi..
90 ročný mladík so zmyslom pre humor. Odfotíme sa spolu, skontroluje a povie: „Ešte raz, veď tu vyzerám debilne, jak keby som nemal zuby.“ ..naozaj ich nemal:).. Druhá fotka dopadne podobne, tak mi povie..“Keď to budete chcieť niekde ukázať, tak napíšte pod to, že má 90 rokov, preto nemá zuby.“ Smejem sa, je nám spolu dobre...Pracujem inde, tak sa len informujem u kolegýň, že ako sa má..vraj to celkom ujde..raz ho idem mrknúť v nočnej..len leží, nevie ani že som tam, vyzerá hrozne, hnevám sa, že mi nepovedali, ako je na tom..Chystám sa ho ísť ešte pozrieť..nejdem, veď na ďalší deň zas robím, prídem potom..Hneď ráno sa to dozvedám...zomrel...ešte som ho stihla...stojím nad ním v pietnej miestnosti hore na oddelení a slzy sa mi kotúľajú po lícach..ešte pred nedávnom sme sa spolu smiali a fotili..ale už je Vám dobre..nečakal na mňa..ale ja som chcela prísť..prepáčte mi..
Staršia pani, „kamoška“, miluje spoločnosť, ak ju nemá, vykrikuje, ale je to skvelá žena. „Haló, haló, haló..viete kto tak vykrikuje?“ pýtam sa jej so šibalským úškrnom..“Viem. Ja.“ „No a prečo vykrikujete?“ „ Len tak, aby sem niekto prišiel. Robte so mnou niečo...aj mne dajte..vystískajte ma...“ jej obľúbené frázy, má na ne nárok..tak ju vystískam..Nevedela som, že sa jej tak zhoršil zdravotný stav. Z chodby vedľajšieho oddelenia už nebude počuť „halókanie“...zomrela...nečakala na mňa, ale ja som chcela prísť...prepáčte mi..
Zomierala žena, nie vždy bola na nás milá. Raz sa na mňa strašne škaredo pozrela a zakliala, až som z toho mala nepríjemný pocit..ten pohľad si pamätám..Keď už odmietala komunikovať, čítala som jej z jej biblie. Bola iného vierovyznania ako ja. V nočnej som ju stále chodila pozerať. Chvíľu som bola pri nej, potom som zas odbehla niečo porobiť...vydržala až do rána..zomrela počas odovzdávania služby...možno ma čakala..a ja som tam chcela byť, ale nebola som...prepáčte mi..
Zomieral kňaz. Celú noc sme boli pri ňom. Dali sme si k nemu stoličky, modlili sme sa, držali ho za ruku, potom sme sa pri ňom v tichosti rozprávali a pili čaj. Pracoval s mladými, určite bude rád našej spoločnosti aj v posledných chvíľach...12hodinová služba, väčšina času strávená na jeho izbe..zomrel...v priebehu pol hodiny, keď som musela odísť pripraviť si veci na ranné toalety, infúzie...možno ma čakal...a ja som tam chcela byť, ale nebola som...prepáčte mi..
V rámci čierneho humoru by si človek povedal, že mi to tí ľudia robia naschvál:)
Vždy si poviem, nabudúce to už urobím inak, prídem hneď, zostanem dlhšie, odídem neskôr...nemám z toho depresie, ani zničujúce výčitky svedomia..na smrť sa pozerám inak..len to zomieranie je niekedy náročné..je mi len ľúto, že som mohla urobiť viac, dodržať sľub ...no ja som stýkrát ostala nepoučená...nabudúce sa posnažím viac, veď čo ak to bude niekto z mojich alebo vašich...
