Bol ležiaci, ubolený, slabý, no nesmierne skromný a od prvej chvíle „náš“. Jeden titul ho vystihoval celkom presne...Človek... nie každý sa bohužiaľ v živote dopracuje k takému titulu..
Jeho pobyt u nás bol jednou obrovskou nádejou, obrovským pokrokom 95 ročného muža, s jasnou hlavou a celosvetovým prehľadom v rôznych oblastiach...
Jeho cieľ bol od začiatku jasný. Osamostatniť sa a ísť domov. Poháňala ho viera v Boha a v budúcnosť, že ešte môže byť užitočný. Akoby nebolo dosť toho dobra, čo vykonal počas svojho života.
Prešlo niekoľko mesiacov a on zrazu chodil. S pomocou, bez pomoci, po schodoch...
„Sestričko, ešte musím zvládnuť 5 schodov, aby som ich urobil dokopy dvanásť, lebo presne toľko ich mám do svojho bytu. A potom môžem ísť domov.“
S úžasom som sledovala, čo všetko ten muž dokáže. Jeho odhodlanie, vytrvalosť, chuť žiť... A strašne som mu fandila a tešila sa z každého jeho úspechu.
Neraz som prišla do nočnej a mi vraví: „ Sestričko, ja som vedel, že práve Vy dnes prídete. Som si to vyrátal. A som rád.“ Je to veľmi zvláštny pocit, ak Vás ocení Človek...
Prišiel čas, kedy všetky ľahké i neľahké boje za posledné mesiace priniesli svoju úrodu.
„Ide sa domov.“
Tešili sme sa spolu s ním, no bolo nám aj ľúto, že odchádza. Vyštafírovaný muž, hodný všetkej vašej úcty, rešpektu a obdivu, s paličkou a klobúkom, samostatný a plný nádeje a očakávania z nového dobrodružstva a výzvy menom ŽIVOT.
Prešlo zopár mesiacov, nie viac ako tri..
Dopočula som sa, že leží znova u nás (mňa medzitým dali na iné oddelenie).“ Asi si prišiel len oddýchnuť“, s radosťou som ho šla znova navštíviť.
Našla som ho ležať v posteli, oči mal plné smútku a beznádeje. Niečo sa stalo. Vraj mu rodina už medzičasom stihla zlikvidovať nejaké veci z bytu. Nerátali s tým, že by sa ešte mohol vrátiť...
To bola pre neho osudová rana. Mesiace sa snažil a bojoval, aby mohol prísť niekam, kde ho nik nečakal, niekam, kde už s ním nik nerátal...Až sa vám chce z toho plakať. Veď koľko toho zvládol...a všetko zbytočne?! Jeho zdravotný stav šiel odvtedy prudko dolu vodou. Ak nemáte pre čo žiť, ak nemáte nádej, motiváciu, túžbu...ak rezignujete, zostáva už len jediné... čakať na smrť.
Bol u nás asi ďalšie dva mesiace. Raz v noci som prišla za kolegyňou, mala veľa roboty, niečo som jej pomohla a potom šla pozrieť môjho hrdinu. Napriek hlbokej noci nespal, bol nepokojný, dezorientovaný, stále niečo chcel a sám nevedel čo. Sadla som si k nemu a chytila ho za ruku. Za ruku, ktorá toľkokrát zachránila niečí život, za ruku, ktorá spôsobila toľko dobra vo svete, za ruku, ktorá bola požehnaním pre mnohých...Sedela som pri ňom a plakala a obaja sme vedeli, že to už nebude trvať dlho. Len som mu potrebovala ešte povedať, že si ho nesmierne vážim a ďakujem mu v mene všetkých za všetko, čo kedy urobil..
O dva dni na to som prišla do práce, no jeho posteľ už bola prázdna...
Ten Človek bude chýbať...dokázal toho veľa, a aj to, že viera a nádej majú nesmiernu moc...
Vaša snaha nebola zbytočná, dala mi veľa...ĎAKUJEM
PS: Kto žije nádejou, tancuje aj bez hudby... :)
