Dnes nás nastúpilo ešte o jedného naviac, niektorí šoféri sú celkom zhovievaví a ochotní zobrať ľudí aj navyše. Najviac ma však udivuje tolerancia cestujúcich. Viem si to totiž veľmi dobre predstaviť, ako by to bolo u nás doma...frflanie, nadávky, ja som si zaplatila za lístok, tak chcem tak aj cestovať, nebudem sa tlačiť, nech počká na druhý bus...Tu sa takého niečoho nedočkáte. Bez frflania sa pritisneme k sebe bližšie a ide sa. Tiež sa medzi sebou, neznámi cestujúci veľa rozprávame, čo mi na Slovensku chýba. A pritom sa tak dá dozvedieť toľko veľa užitočných vecí...
Šofér pravidelne pribrzdí, a niečo sa vypytuje okoloidúcich...Pravdepodobne sa informuje, či sú na blízku policajti alebo nie. V poslednej dobe často kontrolujú dodržiavanie predpisov a teda aj obsadenosť autobusov. Posledný okoloidúci cyklista mu potvrdí, že sú za ďalšou zákrutou. Šofér automaticky požiada muža v stredných rokoch o službu, spôsobom, ako by sa poznali už roky. Mladé dievča vystupuje z autobusu a presadá na starý bicykel, ktorého pôvodná cesta bola presne opačným smerom. My sa pohneme ďalej, po pár metroch zastavujeme na žiadosť policajta. Prezerá si autobus a nám sa po pravej strane vynára krásny paradoxný a vtipný obraz mladej, slušne oblečenej ženy, ktorá sa vezie na zjavne doslúženom bicykli, s hlavou sklonenou od zahanbenia. My sa všetci usmievame popod fúz, policajt spokojný kývne na odchod. Milujem túto jednotnú atmosféru. Po pár metroch zastavujeme, berieme mladé dievča naspäť na palubu, mladý muž bicykluje nazad a my máme zase ďalší dôvod na to, aby sme obdivovali Rwanďanov, ich jednotnosť, trpezlivosť, spolupatričnosť a pohodu.
