Marie Claire je mladá, krásna Rwanďanka. Nepracuje, keďže sa musí starať o malého syna a tak si chodí privyrábať ako chyžná do domu mojich priateľov. Spolu s nami sleduje pokojnú hladinu jazera Kivu, popíja svoj obľúbený rwandský čierny čaj a v rámci všeobecnej ženskej diskusie začne rozprávať svoj príbeh.
V Rwande som zatiaľ len mesiac a je mi jasné, že pýtať sa Rwanďanov na genocídu, počas ktorej bolo v roku 1994 zavraždených okolo dvoch miliónov ľudí /v priebehu 100 dní/ je viac ako nevhodné. Marie Claire bola prvá, ktorá genocídu sama spomenula.
Mala šťastie, lebo prežila, no ako jedna z mnohých žien, aj ona bola znásilnená. Je kresťanka a dieťa, ktoré počala, aj porodila. Našla si dobrého manžela, pracoval ako riaditeľ školy. Raz v noci, krátko po svadbe im vykradli miestnosť, kde mali počítače, rôzne pomôcky a dokumenty...Zlodej sa nenašiel, bola tma, nikto nikoho nevidel. Ako riaditeľ, zodpovedný za všetko, bol povinný uhradiť spôsobenú škodu a keďže nemali toľko peňazí, zavreli ho do väzenia. Marie Claire chodila, prosila, bola viackrát vypočúvaná, ale márne. Chcú priame dôkazy, nielen dohady, ak vie, kto to bol, nech ho privedie.. Má podozrenie, že to bol niekto od vojska a v tom prípade je to ešte komplikovanejšie. Ostala sama, s dieťaťom, bez peňazí.
Keď ide pozrieť rodičov manžela, vyhadzujú ju. Odsudzujú ju, lebo ešte stále nemá dieťa z ich synom. Keď sa pýta ako ho môže mať, keď spolu nežijú, povedia, že ich to nezaujíma. Finančne ju nepodporia. Cesta do vzdialeného väzenia trvá cca 6,5h. Takto to trvá už tri roky. Žije sama so synom, privyrába si pomocou v domácnosti. Veľa si toho už prežila a napriek všetkému sa vie usmiať a povedať...“viem, že Boh sa o všetko postará, každý deň sa modlím..bude dobre..“ Úžasná žena, má môj obdiv.
Dopili sme čaj a vrátili sa do domu, pokračovať v upratovaní...
O niekoľko dní neskôr sme šli vyzdvihnúť sochu Panny Márie, ktorú nám robili na objednávku v miestnom väzení. Je tu aj malý obchod, kde sa dajú kúpiť ich výrobky. Pri odchode nám riaditeľ väzenia podaroval žirafy vyrezané z jedného kusa dreva, ktoré sme tak obdivovali...Veľmi sme sa potešili a ako sme vychádzali von som si zrazu spomenula, že veď toto je miesto, kde je manžel Marie Claire..hmm..ktovie, možno práve jeho dielo si odnášam domov...
Čo sa človek nedozvie, pri naoko bezvýznamnej šálke čaju ..alebo.. príliš veľa absurdností v jedinom príbehu.
