Sťažujete sa na zlú situáciu v zdravotníctve, ale keď konečne príde nejaká petícia, čo snáď by mohla pomôcť, hneď ju posmešne odsúdite (a bohužiaľ aj zdravotníci, ktorým by malo najviac záležať na zmene pomerov..)
Necháte svojich blízkych „posiať“ dekubitmi a keď ich preložia do iného zariadenia, ste múdri a čakáte, že rany sa zahoja zo dňa na deň. (sťažujte sa v zariadeniach, kde im dekubity „vyrobili“ a všímajte si stav kože, ktorá je vystavená tlaku).
Máte skreslené predstavy o náplni práce sestier, považujete ich len za vykonávateľky lekárskych ordinácií, no keď príde na lámanie chleba, každá rada je vám dobrá (chcelo by to trochu si rozšíriť obzory...darmo sa operácia vydarí, keď následná starostlivosť nebude adekvátna..).
Vyžadujete si, aby sme sa správali ľudsky, no kde sa podela vaša ľudskosť pri stretnutí s nami?
Ak sa zdravotný stav vášho blízkeho zlepšuje neviete si lekára vynachváliť, no sestre nie ste schopní povedať ani ďakujem. Keď sa stav zhorší, zazeráte na nás- sestry a hľadáte chyby (sú situácie, ktoré nemožno ovplyvniť).
Ste za „selektovanie“ poškodených nenarodených detí, ale neprekáža vám, ak sa s láskou staráme o vašich chorobou postihnutých, obmedzených, podobne pre spoločnosť „neprospešných“ blízkych ( tu vám nie sú ľahostajné „vyhodené“ peniaze na liečbu a ošetrovanie..).
A vy zdravotníci, žiadate vyššie platy, no vaša starostlivosť bude po ich zvýšení možno len kvalitnejšia, či aj ľudskejšia? (nechápem, prečo nejdete robiť niečo iné, keď vás to nebaví, škodíte tým sebe, kolegom a hlavne pacientom).
Sťažujete sa na všetko, systém, vedenie, kolegov, ale keď niekto príde s iniciatívou, aby sa niečo podniklo, zrazu je každému dobre tam kde je a ako je..(keď sa nevieme zastať jeden druhého, ďaleko to nedotiahneme..).
Nepodpisujte petíciu, veď načo zvyšovať platy, počet sestier na oddelení...Buďte ľahostajní ku všetkému aj naďalej a čakajte na zázrak. ( len si potom nesťažujte, že sa sestre s platom predavačky nechce obskakovať vašich blízkych a že nemá čas sa v priebehu 12tich hodín venovať všetkým, ako by ste si predstavovali..).
Nadradení lekári, dokedy sa budete povyšovať? Dnes ste tu, no zajtra tu už byť nemusíte. A ostane po vás len ticho, pokoj a uvoľnená atmosféra na oddelení. Konečne. ( kiežby ste si svoje „nabúrané“ ego dávali dokopy niekde inde a iným spôsobom..).
Drahí ošetrovatelia, čo tak sa trochu viac vzdelávať? Aby sa nestávalo, že vás volám pomôcť mi k pacientovi, čo práve na chodbe skolaboval a vy sa blížite dlhou chodbou krokom, s kľudom Angličana alebo že neviete rozoznať základné príznaky zdravotných komplikácií..?
Milí lekári, dokedy sa budeme „báť“ volať vám v noci, že sa pacient zhoršil, aby ste na nás nenahučali, že sme vás zobudili? (ste naozaj takí nedotknuteľní „bohovia“?)
Staničné, vrchné sestry, dokedy pôjdete ruka v ruke len s tými, ktorý vám vyhovujú, nevšímajúc si základné závažné problémy na oddelení a vo vzťahu sestra –pacient? Načo vám je titul a postavenie, keď vám chýba ľudskosť, súdnosť, úcta a keď vaša pozícia neprináša pozitívne zmeny pre pacientov, keď si neviete urobiť „ poriadok na oddelení“..?
Dokedy budú sestry, ktoré nechodia s kolegyňami na cigaretu, neohovárajú, ale radšej idú na vaše počudovanie k pacientom, považované za „divné“ a vytláčané z kolektívu, mnohokrát aj za podpory nadriadených?
Som znechutená, hnevám sa a nerozumiem vám...
Je toho veľa, čo človek vidí, počuje, vníma...veľa by sa dalo písať, ale už aj toto je asi pre niektorých príliš...
VĎAKA vám všetkým, ktorých sa tento článok netýka...
