Situácia detí s akýmkoľvek druhom postihnutia je v Rwande dosť komplikovaná. Rodičia sa za takéto dieťa hanbia, považujú jeho postihnutie za akýsi trest, kliatbu...a preto ak sa dieťaťa priamo nezrieknu, schovávajú ho. Niektoré deti z centra boli nájdené opustené v lese, iné bolo zavreté medzi zvieratami, alebo kdesi v tmavej chladnej miestnosti v dome. Taktiež genocída zanechala svoje stopy na fyzickom zdraví mnohých.
Dvaja mladí lokálni chlapci, Zachary, ktorý vyrastal ako sirota a Frederic, ktorý bol z dôvodu odmietnutia zabíjať ľudí počas genocídy zmrzačený a tak sa pre svoje fyzické postihnutie živil žobraním, sa rozhodli založiť centrum, kde by deti, či dospelí s podobným osudom mohli nájsť lásku, porozumenie, kde by sa mohli naučiť vyrábať rôzne veci a tak nemusieť viac žobrať na ulici, kde by sa mohli pripraviť na vstup do školy, či do zamestnania, kde by mohli nadobudnúť pocit, že aj oni sú hodní, milovaní, že napriek všetkému veľa dokážu, že nie sú sami a sú schopní žiť nezávisle...
Dnes po 6 rokoch od založenia centra registrujú vyše 130 prevažne detí /nájsť dieťa s postihnutím je dosť komplikované, keďže je rodičmi utajované.../. Ubumwe má štyri veľké triedy, v jednej sa venujú ručným prácam a sú tu deti s rôznym druhom postihnutia. Šijú si uniformy, z banánových listov vyrábajú napr. rámiky na fotky, obrazy, tkajú koberce, šijú bábiky a rôzne druhy zvierat, vyrábajú z papiera náhrdelníky, pohľadnice...
Druhá trieda je pre deti so sluchovým postihnutím, tretia pre deti s mentálnym postihnutím a štvrtá je počítačová miestnosť, kde okrem šikovnejších detí z centra sa chodia učiť aj mladí z okolia. Úžasná je dvojica mladých chalanov, slepcov, teraz nahrávajú svoje prvé cd, takže nacvičujú pesničky, alebo pomáhajú pri ručných prácach..
Okrem výstavby predškolského zariadenia pre deti z Gisenyi je jednou z aktuálnych potrieb a túžob centra edukácia. Zamestnancov tvoria väčšinou dobrovoľníci, matka na materskej učí deti šiť, jedna je učiteľka, ktorá ovláda posunkovú reč a dve ženy pracujú asi s 30 deťmi s mentálnym postihnutím, čo je očividne nedostačujúce...Okrem toho, že zamestnancov je málo, chýba im odbornosť, vedomosti, ako s deťmi pracovať, ako ich viesť. Problémom je tiež, že väčšina detí ešte ani nenavštívila lekára, takže nevieme nakoľko nevidia, nakoľko nepočujú, aká je vlastne ich diagnóza. Tiež sú v triede deti rôzneho veku a rôzneho stupňa postihnutia.
Svoje miesto si tu tiež našla skupina rodičov týchto detí, spoločne sa stretávajú a robia osvetu vo svojom okolí, aby sa rodičia, ktorí stále schovávajú svoje deti nebáli a priviedli ich do centra. Niekedy centrum organizuje koncerty, alebo“ len „oslovujú ľudí na ulici.
Je úžasné s nimi tráviť čas.
Smutno mi je len keď vidím 14 ročného chlapca ako nevie kopnúť do lopty, ďalšieho ako je stále smutný a nekomunikuje /musí to byť aj trochu šok prísť po rokoch strávených v jednej miestnosti medzi ľudí/. Niekedy vám dieťa začne oblizovať ruku a ostatné deti pri hre udiera hlavou /bolo zatvorené v chlieve s kozami/, nepočujúceho chlapca matka neuprednostnila pred druhým manželom a chlapec putoval od príbuzných k príbuzným...teraz žije s tetou a do centra chodí každé ráno cca 10km tam a desať späť...Smutné osudy, ale radosť tých detí kým sú v centre je neopísateľná. Aj tí, čo sa dnes nezapájajú, sú smutní a nekomunikujú majú nádej, že zajtra budú o krok ďalej, veselší a šťastnejší. Sú totiž medzi ľuďmi, ktorých prvoradým cieľom je dať im pocítiť, že sú milované.
Zachary, Frederic, Innocent , murakoze cyane.
