Rozhovor s mojou maminou.
Aj najkrajšie okamihy v živote môžu byť niekedy tými najťažšími. Pravdivosť tejto vety potvrdzuje nasledujúce interview.
Ktorý deň v tvojom živote považuješ za najťažší?
V mojom živote bolo viacero ťažkých dní, ale za najťažší jednoznačne považujem svoj svadobný deň.
Svadobný deň? A prečo?
V prvom rade musím zdôrazniť, že som sa vydávala v čase socializmu, keď zďaleka reštaurácie a rôzne inštitúcie nefungovali tak ako teraz. Napríklad požičovňa svadobných šiat bola najbližšie v Banskej Bystrici. Keďže som bola drobná a štíhla, mala som smolu aj tam. Nasledovalo zháňanie látky na svadobné šaty. Po dlhom maratóne behania po obchodoch sme látku kúpili. Potom bolo treba zohnať krajčírku, čo bol tiež problém. A to si ani nevieš predstaviť aký problém bolo zohnať svadobnú kyticu, keďže svadba bola v apríli.
Toto bolo ešte pred svadbou. Čo také stresujúce si zažila na svadbe?
Napríklad takýto zážitok: Naša svadba bola v takzvanú sobotu pracovnej cti a keď sme sa viezli na sobáš tak nám cestu skrížil žeriav, ktorý prekladal panely.
Stihli ste nakoniec sobáš?
Horko-ťažko, po hodinovom meškaní a dvoch fľašiach alkoholu. Alkohol ako výkupné, aby robotníci rýchlejšie pracovali, pretože z tadiaľ nechceli odísť bez výkupného.
Nestalo sa na obrade niečo zvláštne?
Ako keby toho nebolo dosť, keď som sa mala podpísať novým priezviskom, nepísalo pero.
Potom už bolo všetko v poriadku?
To teda z ďaleka nie. Keď sme niesli kyticu k pomníku Padlým hrdninom z jedného karafiátu mi odpadla hlavička.
Čo nasledovalo ďalej?
Fotenie pri ktorom sme zistili, že ocko nemá svadobné pierko.
A čo hostina?
Všetko by bolo v poriadku keby sa mi pri mladuchovskom tanci nezlomil opätok na topánke!
To vážne?
Veru áno. Napriek všetkým týmto a ešte ďalších trapasov všetko dopadlo dobre a s ockom sme už vyše 20 rokov spolu.
