Ako som sa stal oteckom pri pôrode v r. 1988. Časť druhá,"Vzdor"

Najskôr by som Vám doporučoval vrátiť sa k prvej časti, aby ste nestratili kontinuitu. Prečítali ste si? Nuž, môžeme pokračovať.21.marca 1988, 23:45Naozaj ti odchádza plodová voda?-Áno Daniel.--Idem k susedom, zavolať sanitku.- povedal som trochu skľúčene.( pre mladšie ročníky,-pevnú telefónnu linku mali v trojtisícovej obci asi desiati ľidia, možno aj menej a mobily neexistovali)Keď som sa vrátil, videl som svoju manželku sediacu na peľasti postele, po tvári jej stekali slzy."Do čerta, do čerta, do čerta .... takto som si príchod nášho dieťatka na svet nepredstavoval", zanadával som v duchu.-Nikde bez Teba nepôjdem, nikde!- zaťato a cez slzy prehovorila moja milovaná.Mlčal som. Zdalo sa mi že som úplne zlyhal. Slabo som bojoval. Fakt. Slabo som bojoval. Úplný neschopný hlupák." Hrozný pocit...to zlyhanie.Po nejakej polhodine sme začuli hukot auta. -To bude asi sanitka. Idem von, aby dlho neblúdil...- povedal som mdlo.-Skús sa zatiaľ pobaliť.Pozdravil som sa zo sanitkárom. Bol to sympatický muž a doteraz si ho pamätám. Vždy keď ho stretnem tak už trochu s nostalgiou, si spomeniem na naše ťažké chvíle plné nádejí a sklamania zároveň. On si na nás už asi nepamätá.-Máš všetko Janka?- -Áno.- preriekla smutne.-Aj tie listy papalášom?... no tie prezidentovi a tým ďalším.--Asi nie--Zober ich prosím ťa.. možno sa zídu-. Na čo, som sám nevedel.Zobrala som Danielové doklady, svoje veci, a zamkla dom.Nastúpili sme do sanitky. Sanitkár naštartoval, auto sa pohlo, cesta začala ubiehať. Bolesti rástli, dieťa sa mohlo narodiť každú chvíľu. V duši sa mi začali ozývať otázky. Za akých okolností príde na svet? Podarí sa nám všetko ako si želáme?-Pán sanitkár, ale pôjdeme do Martina, nie do Žiliny- preriekol som-Ale to ja nemôžem, dali by mi k náhrade benzín a možno aj kárne opatrenie...-preriekol zúfalo sanitkár. Problémy sme mu robiť nechceli. Tak som teda rozhodol ináč.-Tak nás zavezte k stanovišťu taxíkov vedľa Žilinskej stanice.-Sanitkár situácií trocha nerozumel, ale poslúchol nás.Stanovište taxikov bolo prázdne. Ani jeden taxík. Rozhodli sme sa počkať. Sanitkár mal veľký pocit zodpovednosti za nás a zostal. Bol zo situácie možno viac vydesený ako my. Jeho ľudskosť bola zjavná.Po chvíli dorazil taxikár. Ruská Volga(ten taxík) bola akýmsi symbolom našej situácie.Pozdravil som taxikára. Bez náznaku emócií sa profesionálne a bez zvedavosti spýtal:-Kam to bude?- -Do Martina, do nemocnice.--A nepríde to na svet už počas cesty?- spýtal sa s úsmevom, keď videl ako si moja manželka podopiera boky a ústa jej kriví bolesť.-Môžete nastúpiť.- pokynul nám.Sanitkár sa len prizeral a lamentoval:-Panebože, len aby sa vám nič nestalo. Budem vám držať palce- zakričal ešte a zamával nám, keď sme nastupovali do taxíka.Jeho úprimná starostlivosť bola naozaj svetlým miestom v tejto biblickej tme.-------------------------------------------------------------------------------Auto si ticho priadlo svoju pesničku. Moja hodina sa blížila. Srdce mi pomaly, ale tuho búchalo. Onedlho sme vchádzali do osvetleného spiaceho mesta. Daniel ma držal za ruku. Cítila som hrozný smútok, aj keď túžba po dieťatku bola obrovská.Auto zastalo pred železnou bránou. Na prvý pohľad pripomínala väzenie. Daniel zaplatil a rozlúčil sa s taxikárom. Do brány vošiel prvý, zamával vrátnikovi a zakričal:-Ideme do pôrodnice.-....a potom si tak trochu pre seba zahundral,..-ak sa to bude dať tak nazvať.-Okolo bolo pusto. Budovy pôsobili deprimujúco, doslova hrôzostrašne. Keby boli v oknách pavučiny, bolo by to vynikajúce prostredie na natáčanie hororu. Len ten nápis nad bránou nemocnice nás informoval že sa nenachádzame v draculovom kráľovstve, ale fo fakultnej nemocnici s poliklinikou v Martine. Nápis bol len mimikri. Znel hrdo a vznešene. A nádherne modro svietil.Chytila som Daniela za ruku a vošli sme do budovy, kde sa mala nachádzať pôrodnica. Stlačili sme zvonček na privolanie personálu. O pár minút vyšla ospalá sestra. Nevrlo sa spýtala:-Prosím?--Ideme do pôrodnice- povedal jej Daniel.-Musíte ísť hore,-ukázala na horné poschodie...-tu je gynekologické oddelenie......-alebo počkajte, zavolám vám sestru,- a zmizla.Onedlho sme začuli zvuk výťahu. Zastal. V jeho dverách sa objavila ďalšia nesympatická sestra.-Dobrý večer,-pozdravili sme súčasne....-brý večer,-odpovedala podobne nevrlo, ako jej kolegyňa.-Pôrod?- spýtala sa nezúčastnene. -Áno,- preriekla som.-Tak nech sa páči mladá pani.--Idete druhýkrát?-Neporozumela som:-Kam druhýkrát?--No či to bude vaše druhé dieťa.--Nie.-stroho som odpovedala.Tuho som chytila Daniela za ruku a spolu sme vošli do výťahu. Potom sa začala odohrávať scéna ako vo fantastickom filme. Nikdy by ma nebolo napadlo, že raz budem jej ústrednou postavou.Sestra sa na Daniel ostro pozrela a energicky oznámila:-Na sálu nesmiete! Vystúpte!- s výrazom hlbokého prekvapenia na nás hľadela a čakala odpoveď.-Pôjdem do pôrodnej sály s manželkou!- pokojne jej odpovedal.-To nesmiete! Je to zakázané!-vyštekla. Znelo to ako vyhrážka i varovanie zároveň.-Tak musíme vystúpiť obaja!- Daniel ma chytil za ruku a vystúpili sme z výťahu.-Pani nastúpte, a môžete ísť so mnou hore! Váš pán manžel nech tu zostane!-zavelila sestra a dokorán otvorila dvere výťahu. Vyčkávala, dúfala že si to nakoniec rozmyslíme. Prerátala sa. Teraz som ho chytila za ruku ja a znova sme vstúpili do výťahu. Setra sa celkom prestala ovládať.-Čo si to dovoľujete? Čo to znamená? Také niečo som ešte nezažila!-kričala rozčúlene.Môj Daniel to už nevydržal. Prudko ju oslovil:-Počúvajte ma sestrička. O to, aby som mohol byť s manželkou pri pôrode sme sa snažili dosť dlho. Písali sme ministerke zdravotníctva, prezidentovi a oni zas poverovali svojich podriadených, aby náš problém vyriešili. Žiaľ, nestalo sa. Dokonca som bol dvakrát za vašim riaditeľom. Ani ten nám nebol ochotný pomôcť. Takže ako vidíte, musíme si pomáhať sami. Buď nás pustíte do sály oboch, alebo ani jedného.-Potom siahol do tašky, vytiahol odtiaľ hŕbu listov a povedal:-To sú odpovede všetkých nezodpovedných papalášov, ktorí nám mohli pomôcť, ale nepomohli.-Vložil listy do rúk prekvapenej sestry. Chvíľu sa na nás nemo pozerala, a potom preriekla:-Počkajte chvíľku, hneď sa vrátim.-Ostali sme sami. Obom nám tĺklo srdce. Od strachu, rozčúlenia a od nedočkavosti. A tiež aj trochu preto, lebo sme boli len dve zaľúbené a naivné a tak trochu aj bezbranné deti. Horela v nás obrovská túžba byť spolu. Nemienili sme sa len tak vzdať. Čas pomaly a ťaživo ubiehal. Asi po desiatich minútach prišli dve ženy oblečené v bielom. Jedna bola lekárka, a druhá sestra, ako sme sa vzápätí dozvedeli. Pozdravili nás.-Dobrý večer.-Lekárka vyzerala na prvý pohľad pekná. Dokonca bola aj príťažlivo nalíčená. Podala nám ruku a predstavila sa:-Som doktorka Urbánková-.. Jankechová....Jankech.- skoro jednohlasne sme odpovedali.Doktorka bez hnevu prehovorila:-Pani Jankechová, prečítala som si Vaše listy, ale chcela by som počuť od vás , čo od nás žiadate.-Zopakovala som to, čo už toľkokrát predtým:-Prajem si aby bol môj manžel pri mojom pôrode!--Žiaľ, v tom vám nemôžem vyhovieť. Naša pôrodnica nie je vybavená na prítomnosť ďalších osôb okrem lekárov. Preto sa musíte prispôsobiť našim podmienkam!-Cítila som čoraz väčšie bolesti. Túžila som po bezpečí. Mojim najväčším želaním bolo porodiť zdravé dieťa v prítomnosti môjho Daniela. Naplnenie krásnej túžby mizlo v nenávratne. Keby to už bolo za mnou! Vôbec sa nám nechcelo dohadovať s lekárkou. Bolo skoro jasné, že je to zbytočné. Aj ona patrila medzi tých, ktorí vyžadujú, aby sa im pacienti prispôsobovali?-Tak budem musieť porodiť na schodoch. Čo sa dá robiť?-odpovedala som úplne mdlo. -----------------------------------------------------------------------------Pokračovanie nabudúce.Doporučujem: AKO SOM SA STAL OTECKOM PRI PÔRODE V R. 1988. ČASŤ PRVÁ, "PREBÚDZANIE".A články v rubrike PRÁVA PACIENTA.