Ako som sa stal oteckom pri pôrode v r. 1988. Časť prvá, "Prebúdzanie".

Navždy si chcem uchovať v srdci seba samého, toho mladého Daniela, ktorý bol takmer ešte dieťaťom, nepopísaným papierom, nesmierne naivný so vznešenými ideálmi a túžbou po pochopení a ľudskosti, rozhodnutý si vybojovať svoju bitku stoj čo stoj! Vždy si naňho spomeniem, keď ma opantáva tá nudná dospelácka múdrosť vzdávajúca sa všetkých krásnych vecí prameniacich z detských snov, ktoré môžu byť naplnené, ak im budeme aspoň trošku veriť. Jedným z takých detsko-mladíckych snov bola aj túžba dvoch nesmierne zamilovaných ľudí byť spolu so sebou a s narodeným dieťatkom vtedy, keď sa stanú rodinou. Aká ľahko splniteľná túžba. Možno dnes. Nie však v r. 1988, v čase ideologického zdravotníctva, ktoré sa v tej úbohej červenej ideológií zmieta dodnes a bolestne sa snaží vymaniť z jej okov. Pozerám sa na to zdravotníctvo s trpkosťou víťaza, ktorý chce pomôcť svojmu nepriateľovi zachrániť si česť , ale on len zbabelo uteká, aby opäť zaútočil od chrbta.Mal som vtedy dvadsaťjeden rokov, a moja vysnívaná žena devätnásť. Keď sme si vzali do hlavy uskutočniť naše túžby, naši známi, kamaráti či aj blízki si za našim chrbtom ťukali na čelo. Boli sme za čudákov, čo sme trochu aj dodnes. Nepochopiteľná reakcia však? Keď som v krátkosti pred časom vyrozprával náš príbeh študentovi medicíny z Martina, skoro mi nechcel veriť a chytal sa nad ľudskou hlúposťou za hlavu. Tak trochu sa mi zdá, ako keby som prežil dva životy. Ten prvý v čase totality a potom ten reinkarnovaný dnes. Stredovek a začiatok moderného človeka.Ak ma občas niekto presviedčal že naše ciele nemôžeme v tých časoch uskutočniť lebo je to nemožné, nechápal som ho. A prečo nie? Veď zdravotníci tvrdia že socialistické zdravotníctvo je vysoko humánne. Chceme predsa len tú humánnosť? No nie? Och ty hlupáčik "Danuľo." Kdeže si to žil, keď si ani nevedel kde? Nechcel som nechať nič na náhodu, tak som o pomoc pri organizovaní mojej prítomnosti pri pôrode požiadal vtedajšiu komunistickú ministerku zdravotníctva.Naša žiadosť sa jej musela zdať nesmierne zvláštna, lebo nás pozvala na 10. november 1987 priamo na ministerstvo zdravotníctva. Prijal nás jej sekretár JUDr. Gecík. Rokovanie s týmto človekom dopadlo tak, ako by predpovedal každý realisticky uvažujúci človek. Žiaľ len Jankechovci nie. Pán Gecík nás vo svojej žiadosti pokladal za bláznov. Pochopili sme. Ale naša nádej nám aj napriek neúspechu zostala. Osemnásteho novembra 1987 som sa rozhodol priamo navštíviť riaditeľa martinskej fakultnej nemocnice a požiadať ho o pomoc. Prečo práve martinskú nemocnicu, keď sme boli z okresu Žilina? Nuž domnievali sme sa, že keď je fakultnou,tak tam budú pracovať vzoroví lekári, ktorí nás pochopia. A tiež aj preto, lebo ako väčšina obyčajných ľudí za socializmu sme si mysleli, že ten socializmus inde funguje, len práve v tej našej okresnej nemocnici nie. Bože Dano a aj tvoja Janka. Čože ste to boli za hlupáčikov? Čože ste to boli za naivky? Ach ospravedlň ma realista. Sú to naše sny a naša nádej, tú si nechceme dať vziať za nič na svete. Tak strašne túžime byť spolu. Keby si ty vedel realista......Mal som šťastie. Riaditeľ martinskej nemocnice MUDr. Ondrej Smatana ma prijal. Stručne som mu vysvetlil čo chcem.Riaditeľ na chvíľu onemel od prekvapenia. Potom z neho vyhŕklo:-Niečo také počujem prvýkrát v živote!- Po chvíľke mlčania ešte dodal.-Manžel pri pôrode? To je naozaj čudné. Vo svojej praxi som odviedol niekoľko tisíc pôrodov, ale o niečo také ma ešte nikto nepožiadal.-"Gynekológ"! Nádej na pochopenie sa zmenšila. On bude ťažko schopný tolerovať názor iného človeka a silou mocou bude obhajovať pseudovedecké dogmy.-A prečo chcete byť pri pôrode?- spýtal sa ma.-Nejde o mňa, ale o moju manželku. Podľa nás, v prípade že sa pôrodu zúčastním, mal by prebehnúť rýchlejšie a menej bolestivo. Okrem toho, keď sme dieťa naraz splodili, prečo by sme ho nemohli aj naraz privítať?- odpovedal som mu.-Cha, cha, cha,- silene sa zasmial a povedal:-Či tam budete, alebo nie, je úplne jedno. Keď nastanú pôrodné bolesti, ani vás nebude vnímať. Iba by ste tam zavadzali.-So súdruhom riaditeľom som sa nakoniec nedohodol. Jeho kariéra skončila asi tak, že nidy nedal rodičke slobodu. Asi preto, lebo sa bál byť slobodný.Podobne som dopadol aj v Žilinskej nemocnici. Primár gyn. pôr. odd. ma dokonca pokladal za člena náboženskej skupiny Svedkovia Jehovovi. Ba dokonca som dostal pejoratívnu otázku v zmysle, či môžu dať mojej manželke v prípade nutnosti, transfúziu krvi. Ešte šťastie že som bol darcom krvi a mohol som dokázať, že to tak nie je.Moja manželka tieto moje neúspechy niesla ťažko a pomaly sa zmierovala so skutočnosťou, že sa nám to nepodarí. Vytrvalo a neústupčivo som ju presviedčal o tom, že to tak nie je. Stále som tvrdohlavo veril, že vyhráme. Medzitým som svojimi žiadosťami o pomoc v tomto probléme bombardoval ďalšie inštitúcie. Medziinými aj kanceláriu prezidenta republiky, kde som sa na adresu socializmu dosť nevyberane vyjadroval.Prišiel som z práce. Mal som "póbednú". Z peteriek (peterky boli malé kachle na pevné palivo) sálalo príjemné teplo. V ten rok bola taká istá dlhá zima ako tento. Otvoril som si pivo a túžil zacítiť príjemnú únavu z práce znásobenú teplom z kachlí a pivom. Moja Janka žehlia prádlo.-Poďme už spať- navrhol som. Skoršie ako som vstal od kachlí ozvala sa moja manželka žalostným tónom:-Daniel?-....-Čo je?.... akosi dloho neprichádzala odpoveď.-Je ti niečo?- spýtal som sa z obavou opäť.-Odchádza mi plodová voda,- vyriekla z neskrývanou úzkosťou. ----------------------------------------------------------------------------- POKRAČOVANIE NABUDÚCE. Súvisiace články: PRÁVO NA DÔSTOJNÝ PÔROD, ČASŤ PRVÁ. PRÁVO NA DÔSTOJNÝ PÔROD, ČASŤ DRUHÁ. PRÁVO NA DÔSTOJNÝ PÔROD, ČASŤ TRETIA.