Najskôr by som vám odporúčal vrátiť sa k prvej časti tohto článku pokiaľ ste ho nečítali. Má totiž úplne priamy súvis s tým dnešným. Upozorňujem, je dosť dlhý, ale snažím sa písať vyčerpávajúco. Dnes sa nebudem tak konkrétne zaoberať súvisiacimi zákonmi, respektíve len okrajovo, keďže som ich väčšinou už citoval. Dovolím si zdôrazniť, že svojimi článkami nechcem zabrániť výučbe študentov medicíny či lekárov na pacientoch, ale kategoricky odmietam, aby sa to dialo tak, ako sa to poväčšine v súčasnosti deje, t.j. pošliapávaním práv pacientov.
Nebudem zdržovať, prejdime k veci. Položme si teda tú otázku, ktorá je vlastne odpoveďou zodpovedných, prečo vlastne donucujú pacientov k výuke. : A ČO AK VŠETCI PACIENTI SLOBODNE ODMIETNU VÝUKU A ZABRÁNIA TAK ĎALŠEJ GENERÁCI LEKÁROV VYRÁSŤ??? Budete asi prekvapený, ale dovolím si tvrdiť, že ak by takýto stav nastal bolo by to fantastické! Neodsudzujte ma hneď. Vysvetlím, ale najskôr sa pokúsim hypoteticky zamyslieť nad tým, čo by sa asi dialo.
Už počujem ako redaktorkovia bulvárnych televízí a novinári v snahe strčiť sa lekárovi do zadku vykríkajú: Buď uvedomelý pacient,..... pochop pacient,..strp to pacient.... A potom pustíme umelé doktorské celebrity na televízne obrazovky, cez ktoré budú agitovať na pacienta a tak vyvolávať u tých čo to prosto nechcú, pocity straty integrity, či pocity menejcennosti. Slaboduchí novinári postavia otázku tak, aby sa nakoniec dalo odpovedať iba vetou: MUSÍŠ PACIENT. Pravidlá sa porušovať môžu.
Zástupcovia iných názorov dostanú figu borovú a nie priestor pre vysvetlenie a riešenie. Ak sa to stane, tak len za účelom zosmiešnenia. A laická verejnosť to všetko zožerie. Tlak na slobodného pacienta sa zvýši, problematika sa zametie pod koberec a pôjdeme domov. Čo sa nakoniec môže stať? Najskôr predstavím optimistický variant, a riešenie problému.
Ak by skutočne došlo k totálnemu odmietnutiu výučby pacientom, hľadali by sme predovšetkým také riešenie, ktoré bude v súlade s elementárnou morálkou a právami a slobodami pacienta. Takéto riešenie už bolo navrhnuté v diskusii minulého článku p. Vojtom 9, MOTIVÁCIOU PACIENTA. Napr. ak by súhlasil s výučbou ku ktorej by dal vopred zvolenie a dohodli by sa na pravidlách, mohli by mu byť napríklad odpustené poplatky za pobyt. Mohol by si vybrať svojho operujúceho či ošetrujúceho lekára bez nadštandardných poplatkov. Poprípade by dostal k ubytovaniu nadštandartne vybavenú izbu s televízorom a podobne. Možností je veľa. Nemyslím si, že by tým vznikla diskriminácia ostatných pacientov, keďže by pacient počas vyšetrení či zákrokov vlastne stratil časť svojho súkromia, kým ostatní nie.
Samozrejme ja netvrdím že by to malo byť presne takto, len nejako principiálne podobne. Áno ja viem, tu vyvstáva otázka straty finančných prostriedkov, ktoré by nemocnici určite chýbali. Ako potom riešiť túto otázku! Poplatky, ktoré by boli pacientovi odpustené, by musel nemocnici refundovať štát, čím by vlastne automaticky musela vzniknúť nejaká databáza pacientov ktorí by súhlasili, aby bola možná kontrola. Vo svojej podstate by to znamenalo aj istú ochranu tým, ktorí z rôznych dôvodov odmietnu, čo je ich vec. Už počujem že by to bolo veľa byrokracie. Keby aj bolo, čo si nemyslím, je potrebná ku spoločenskému konsenzu.
Samozrejme, stále by musel platiť zákon aj v tom, že takýto pacient môže výuku kedykoľvek odmietnuť. Ak by ani takéto opatrenie nepomohlo, musel by štát pacientom ponúknuť vyššiu sumu, čo si myslím že ani nehrozí, respektíve možno len v niektorých medicínskych odboroch ako je aj napr. gynekológia, kedy ide o veľmi intímne a mnohokrát aj traumatizujúce vyšetrenia. Opozícia mi iste vytkne: Kde na to vziať? Riešení je mnoho
. Napríklad za banálne choroby budemem platiť a krátkodobé PN nedostaneme zaplatené. Alebo zdražením povinného zdrav. poistenia napr. o 5- či 10 sk,(v súčasnosti cca 33 centov) záleží od skutočných potrieb. Okrem iného si dovolím tvrdiť jednu vec. Ak musí štát nájsť peniaze na slobodné voľby čo je zásadnou vecou pre fungujúcu demokraciu, musí nájsť peniaze aj na demokraciu pre pacienta!!! Ináč by sme túto krajinu nemohli nazvať demokratickou.
Myslím že peňazí je dosť, len sú občas na nesprávnych miestach. Ale ak by stav úplného odmietnutia nastal, čo pri skutočnom slobodnom rozhodnutí pacienta by nastať aspoň teoreticky mohol, bol by to jasný dôkaz o súčasnom donucovaní pacienta k výuke. Ak sa to tak nedeje, netreba mať obavu že tento problém nastane. Možno by stálo za úvahu aj to, či náhodou súčasné fakulty neprodukujú nadbytok študentov, čo iste stojí obroské peniaze, ktoré by sa možno dali využiť určite oveľa zmysluplnejšie.
Možno by sa mal opätovne prehodnotiť bezpríspevkový systém vzdelávania na vysokých školách a pod. Myslím si, že spoločnosť by sa mala viac sústrediť na kvalitu vyskoškolsky vzdelaných ľudí ako na kvantitu. Pri zabezpečovaní výučby študentov tým najľudskejším a dôstojným spôsobom by vznikali ďalšie a ďalšie otázky a problémy o ktorých si myslím, že sú v duchu hesla KTO CHCE PRACOVAŤ,..... riešiteľné demokratickými a humánnymi spôsobmi.
Tak tento spôsob riešenia som nazval pozitivistický. Avšak existuje aj varianta negativistická, ktorá je jednoduchšia a na prvý pohľad nič nestojí. Aj takáto varianta je možná. Snáď by záležalo len a len na politickom zoskupení ktoré by v danom období vzniku problému bolo pri moci. Stačilo by prijať zákon, ktorý by donútil pacienta z jeho titulu súhlasiť s výučbou pri vstupe na pôdu fakultnej nemocnice. Naozaj by to na prvý pohľad nič nestálo a som presvedčený že takéto riešenie by v súčasnosti oslovilo väčšinu lekárov a možno aj verejnosti. No ale potom zbohom demokracia. Takýto zákon by nikdy nebol v súlade s ústavou a medzinárodnými záväzkami SR. Otázka znie: Čo robiť potom?
Nuž možno že sa katolícka cirkev posnaží a umožní nám ďalším zákonom výhradu svedomia tak, aby sme nemuseli robiť to, čo je proti nášmu presvedčeniu. Ale výhradu svedomia môžeme mať aj bez zákona, ak je naše presvedčenie dostatočne silné. ( o tom možno inokedy, táto téme nie je predmetom článku)
Teraz by som sa chcel chvíľku venovať novým reformným zákonom, ale tak trochu inak. Som presvedčený že súčasné znenie zákona 576/2004 o zdravotnej starostlivosti by dostatočne ochraňovalo práva pacienta, a aj pomerne taxatívne vymedzuje povinnosti osôb poskytujúcich zdravotnú starostlivosť. Musím povedať to slovo, KEBY: Keby bol tento zákon vsadený do vyššej právnej kultúry, kultúry ktorá nepohŕda zákonom a váži si slobody a práva.
V každej civilizovanej krajine by tento zákon asi úplne postačoval, avšak bol vsadený do kultúry podobne, ako tá najkvalitnejšia sadba do púšte. Ešte by som poukázal na jednu naozaj zvláštnosť, ktorá o tvorcoch zákona hovorí, že ho koncipovali slobodní ľudia, ktorí rozumejú demokratickým pravidlám.
Paragraf 26 (zákon o biomedicínskom výskume), odsek 3, citujem:
-Biomedicínsky výskum sa vykonáva slobodne, pri zachovaní práva na ochranu dôstojnosti, na rešpektovanie telesnej integrity a psychickej integrity(§ 11 ods.8 pís.a), bezpečnosti a oprávnených záujmov účastníka výskumu. ZÁUJMY ÚČASTNÍKA VÝSKUMU MAJÚ VŽDY PREDNOSŤ PRED ZÁUJMAMY VEDY A SPOLOČNOSTI.
Čo to znamená? Že filozofia zákona je postavená na právach jednotlivca, ktoré sú prvoradé a tvorcami zákona úplne pochopené! Až potom sú záujmy spoločnosti, ktoré budú dosahované spôsobom rešpektujúcim ten najvyšší pricíp a tým je PRÁVO INDIVIDUÁLNEJ OSOBNOSTI.
Prečo si myslím, a ako to myslím s tým nesprávne zasadeným či posadeným zákonom?! Zákon je bezzubý, pretože za jeho porušenie sú málo prísne sankcie, čo zvádza k jeho porušovaniu, bagatelizovaniu, alebo prispôsobovaniu si ho zvykovému právu. Áno ja viem, je tu aj úrad pre dohľad, ale jeho deklarovaná nezávislosť môže byť v konečnom dôsledku zneužitá na nečinnosť, čím samozrejme nenapádam jeho nezávislosť.
Z toho vyvstáva istá povinnosť verejnosti donútiť tento úrad konať tak, ako mu ukladá zákon. Preto si myslím, že za porušenie zákona treba vedieť vyvodiť individuálne sankcie konkrétnym ľuďom aj konkrétnym pracoviskám, čo bude asi problém o čom mám už prvé indície. Dúfam že som aspoň rámcovo osvetlil problematiku a teším sa na diskusiu v ktorej možno i vy zverejníte spôsoby, ako sa predmetné veci dajú riešiť.
Nabudúce: DEVÄŤ LISTOV DEKANOVI LEKÁRSKEJ FAKULTY.
