Prax ktorú vám chcem opísať, má obdobu len v koncentračných táboroch fašistického Nemecka. Po dlhých rokoch zaoberania sa tzv. gynekologickými znásilneniami vo fakultných nemocniciach Slovenska, a nielen tam, som našiel paralelu nielen v činnosti lekárov, ale našiel som aj podobné zmýšľanie a motívy. Napríklad presvedčenie že morbídna a zločinecká, tzv. medicínska činnosť je pre dobro ľudstva a niekto sa preto musí obetovať a niekoho musíme obetovať. A tiež akési ospravedlňovanie, že ináč to proste nejde, čo by ako lekári chceli.
A tiež som u týchto "lekárov" našiel akýsi pocit nadradenosti, či nedotknuteľnosti. "My sme predsa viac ako iní. My robíme niečo pre ľudstvo, a preto nám musí byť odpustené!" V každej civilizovanej spoločnosti by lekári, ktorí sa hromadne a každodenne podieľajú na poškodzovaní ľudského zdravia, stáli pred súdom. A ak by si tzv. lekárska komora nepomýlila svoju funkciu, na mnohých gynekologicko- pôrodnických oddeleniach by nemal kto liečiť. Chýbali by totiž lekári vlastniaci diplom.
Samozrejme, v budúcnosti nevylučujem, že situácia sa môže zmeniť a vlastníci diplomov nakoniec pred súdom naozaj stáť budú. Myslím, že by to mala byť tak trošku aj otázka sebanájdenia ženskej identity a aj identity ich ochrancov- MUŽOV. A možno pôjde tak troška aj o vysporiadanie sa s komunizmom, keďže ide o jeho dedičstvo, ktoré niektorí lekári dodnes a aktívne udržiavajú pri živote.
Príbeh ktorý vám na ilustráciu najskôr zobrazím, som počul a čítal v listoch ktoré som dostal, v mnohých obmenách. Sú všednou a bežnou praxou gyn. pôr. odd. slovenských fakultných nemocníc. A práve preto, že zločin ktorý opíšem sa stáva tak často a tak sa k nemu ľahostajne chováme, je nesmierne nebezpečný. Zovšednel nám snáď tak ako v hitlerovskom Nemecku postupná likvidácia mentálne postihnutých občanov, v mene "duševného zdravia" ďalších generácií, v mene zdravia a v mene rasy! A podotýkam, že všetko sa to dialo ešte v čase mieru a na vlastných občanoch.
VŠEDNÝ DEŇ GYNEKOLOGICKO-PÔRODNICKÝCH ODDELENÍ SLOVENSKÝCH FAKULTNÝCH NEMOCNÍC -
Pani Pokusná, (meno som si vymyslel), máte ísť na vyšetrenie!- rozkazovačným tónom oznámila po otvorení dverí na izbu arogantná sestra. Nepozdravila, nič nevysvetľovala. Dvere nechala dokorán otvorené, na znak toho, že má rýchlo, a bez pýtania a odvrávania splniť rozkaz.
-A načo?- nesmelo a s pocitom sebazaprenia sa spýtala odchádzujúcej zdravotnej sestry.
-Neviem.- odvrkla sestra.-Spýtajte sa pána doktora-. A rýchlo, už na vás čakajú!-
Pomaly a s nepokojom v duši zišla z postele. Dnes už absolvovala tri gynekologické vyšetrenia. Jedno u svojej lekárky a dve v nemocnici. Najskôr na prijíme a potom na oddelení. Bola nesmierne psychicky vyčerpaná a chcela mať aspoň na chvíľku pocit odychu a upokojenia. Chcela si odpočinúť od traumatizujúcich zážitkov, ktoré pre ňu gynekologické vyšetrenie znamenalo. Túžila mať aspoň kúsok súkromia a intimity, kde naberie novej sily na boj s chorobou. Vnútro jej začal napĺňať pocit strachu a obavy z budúcnosti. "Musím byť naozaj veľmi vážne chorá ak toľko tých vyšetrení?!" A stále jej akosi nikto nepovedal, čo jej vlastne je a čo to obnáša. To ju akosi utvrdzovalo v presvedčení, že lekári majú obavu jej povedať nejakú strašnú správu.
Pomaly došla k dverám "vyšetrovne".
-Kde ste toľko?- okríkla ju sestra. S obavou vošla. Konečne dúfala že stretne toho láskavého lekára či lekárku z časopisov pre ženy. Tak krásne tam rozprávajú... Takého ktorý ju poučí, pohladí slovom, a trošku povzbudí. Možno mala trošku smolu, ale určite sa taký onedlho objaví. Čo sa to však deje? Trochu nerozumela. Vyšetrovňa bola plná ľudí. Všetci v bielych plášťoch. Asi mali poradu, najskôr si myslela.
Ale všetci upreli zrak na ňu. Sestra pristúpila k nej a posúrila ju k vyšetrovaciemu kreslu. -Vyhrńte si košeľu a sadnite si na kreslo.-stroho jej rozkázala sestra. Váhala, nerozumela, bola dezorientovaná."Čo chcú s ňou robiť?! Ako to chcú so mnou robiť? To pred všetkými mám byť vyšetrovaná? Ale ja to tak nechcem, nechcem, nechcem!" Zúfalo sa jej ozývalo v srdci.
Chcela to povedať, ale hlas jej vypovedal. Cítila ako jej oslabli nohy a zachvátil ju panický strach. Nemo zostala stáť a váhala strácajúc schopnosť vyjadriť čokoľvek čo sa jej odohrávalo v duši.
-No poďte!-ozvalo sa stroho a nástojčivo. Obzerala sa po miestnosti a hľadala v tom množstve očí aspoň kúsok pochopenia aspoň kúsok ľudskosti. Aspoň jeden povzbudzujúci pohľad ktorý povie: "Nemusíte to robiť, naznačte a pomôžem vám!" Nič, ani jeden jediný záchytný bod. Ani jediný ľudský pohľad. Pocítila násilie. Násilie na jej duši, násilie na jej ženskosti. Násilie na ľudskosti. Prístupila so stratou pocitu sebaovládania a zaujala gynekologickú polohu pred všetkými tými osobami. Ani nevedela kto tí ľudia sú a načo tam ona je. Už neuvažovala. Nohy sa jej triasli. Zakryla si tvár. Úplne stratila integritu a pocity sebaovládania. Prerývane dýchala, telom jej prenikla triaška. Po tvári jej stekali slzy, ticho vzlykala. Ba tlmila aj ten vzlyk, bála sa že aj za to bude potrestaná. Ešte raz zdvihla zrak a čakala pochopenie, čakala že sa jej niekto pozrie do tváre a nielen medzi nohy. Že sa niečo udeje. Nič sa však neudialo.
Znásilňovanie začalo. Cítila ako postupne jeden za druhým rukami a potom nástrojmi vchádzajú do jej pošvy. Pokúsila si impulzívne dať nohy k sebe . Doktor jej ich však hrubo "napravil" do správnej polohy. Nepamätala si, ako sa dostala na izbu. Precitla v rohu postele schúlená a stále v triaške. Ako zbitý psík sa snažila uniknúť pred pohladením niekoho ruky.
-Neboj sa dievčatko.- prihovárala sa jej akási staršia žena, a pokúsila sa ju trošku pohladiť. -Neboj sa moja...- ja viem čo sa ti stalo. Otvorila oči dokorán. Uvidela spolubývajúcu pacientku ako so smútkom hľadí na ňu. -Vieš my ženy musíme všetko vytrpieť!- A nakoniec sa zmieriť...!...?
--------------------------------------------------------------------------------
Nie, naozaj nemusíte všetko vytrpieť a zmieriť sa, aj keď to žiaľbohu väčšina postihnutých žien tak urobí. K tomu sa však postupne dostaneme. Takto znásilnených a postihnutých žien chodí po Slovensku množstvo. Odovzdane nosia ťarchu svojej traumy a občas ticho v ústraní trpia. Nikto z okolia nevie čo sa im stalo, čo ničí ich kvalitu života, ba dokonca aj ich zdravie. Nevie to možno ani ináč starostlivý a dobrý manžel.Tak trochu ten manžel nechápe že ho jeho milovaná akosi začala odmietať.... Nie, nemôže mu to povedať. Trpel by vo svojej empátií aj on. A ktorá žena sa pochváli tým, že ju niekto znásilnil? A ešte tak nesmierne brutálne a ponižujúco.
Dlhé roky takto znásilnená žena porovnáva, čo by bolo pre ňu horšie. Či brutálne znásilnenie opitým útočníkom v parku, alebo znásilnenie ľuďmi, ku ktorým sa utiekala o pomoc. A tak si nosí násilie inštitúcie akosi ako svoju trinástu komnatu. Odišla z nemocnice a pokúsila sa nechať všetko za múrmi oddelenia. Všetko nech teda zostane tam. Akosi sa však nedarí a spomienky sa vracajú. Nepodarilo sa na všetko zabudnúť, čo ako chcela. Pýtala sa prečo!? Prečo!? Až to nakoniec našla.
Možno sa do tej nemocnice, alebo inej dostane opäť. A opäť ju budú donucovať, urážať, znásilňovať. Ach, to ten strach jej stále jatrí staré a stále nezahojené rany. A hľadá stále niekoho kto by ju pochopil a neodbil ju frázami. Pochopil ju a pohladil dobrým slovom. A tiež jej povedal, že to predsa nemôže byť normálne. Má totiž pochybnosť že len ona to tak cíti. Veď stále žiadna žena nepovedala: "Aj ja som to prežila, ale už nechcem. Nechcem aby ma opäť znásilnili." Tak strašne túži nájsť niekoho kto povie: "To ty si normálna, TO ONI SÚ NENORMÁLNI!"
Tak strašne túži aby jej niekto potvrdil, čo kdesi v hĺbke srdca cíti, že sa na nej stal odporný zločin! Žiaľ páni lekári a zdravotné sestry celé desaťročia vtĺkali verejnosti svoju predstavu o výučbe študentov medicíny verejnosti tak, že to čo sa deje je úplne normálne a ináč to nejde.
Nie, nie je to normálne, aspoň vtedy nie, ak nejde o súhlas pacientky, či pacientov na iných oddeleniach. Nájsť silu vzoprieť sa spoločenskému tlaku a dokonca bezprostrednému tlaku okolia je takmer nemožné. Dnes sa ešte nebudem zaoberať právnou stránku veci.Aj keď musím stručne poznamenať, že aktérov takýchto organizovaných znásilnení by mali vyviesť z nemocníc v putách. Pred časom som počul názor v zmysle: -"oni si to neuvedomujú". Nuž, ale takáto nevedomosť o svojom konaní nie je dôvodom na ospravedlňovanie. Všetci predsa vieme, že neznalosť zákona neospravedlňuje. A v tomto prípade nejde len o obyčajnú neznalosť zákona, ale aj o hrubú neodbornosť zdravotníckeho personálu. A väčšina z nás predsa vie, aj nezdravotníkov, že ak nedokážeme pomáhať, tak aspoň neškodíme.
Myslím, že na dnes stačí. V budúcich článkoch budem postupne rozoberať problém GYNEKOLOGICKÉHO ZNÁSILŇOVANIA po všetkých stránkach. T.j. po stránke právnej, psychologickej, medicínskej. Tiež sa zameriam aj na to, ako sa takejto praxi vyhnúť, ako sa vedieť vzoprieť. Samozrejme pokladám za potrebné aj nájsť riešenia, ako sa zbaviť traumy z takéhoto znásilnenia a ako vysúdiť od zdravotníckych násilníkov odškodné. Okrem toho predstavím aj spôsob, ako sa dá skĺbiť výučba študentov medicíny s dôstojnosťou pacientov. Ono si to totiž neodporuje. Na záver tohto článku chcem len poznamenať a zdôrazniť, že uvedená prax bola v minulosti a je aj v súčasnosti protiprávna a protizákonná!!!
--------------------------------------------------------------------------------
Odporúčam: Všetky moje články o zdravotníctve a LIST, KTORÝ MI NEDAL DLHÉ ROKY SPÁVAŤ.
