Týždeň, na ktorý sa naozaj nedá zabudnúť. ( Iba najhorší sen..)-pokračovanie

Najskôr vám doporučujem vrátiť sa k predošlým dvom častiam,(Týždeň,na ktorý sa naozaj nedá zabudnúť...)ktoré spolu úzko súvisia, aby ste nestratili niť príbehu.Môžeme pokračovať:Tak teda začalo psychiatrické vyšetrenie. Pred očami všetkých spolupacientiek a hocikoho, kto by sem chcel prísť. Moje vzdelanie bolo dosť veľa vzdialené od vzdelania pána ASIDOKTORA, ale čosi mi navrávalo že takto sa to asi nerobí. Teda skutoční lekári, ktorí by mi chceli úprimne pomôcť, by to asi tak nerobili. Jeho spôsoby boli nápadne podobné spôsobom gynekológov. Tu bolo všetko všetkých a pacientky boli majetkom lekárov v "socialistickom vlastníctve".Napriek zvláštnym podmienkam vyšetrovania kdesi vo mne tlela nádej, že práve psychiater bude ten správny človek, ktorý ma pochopí a prejaví aspoň malý kúsok empatie..... Ach tá naivita dievčaťa z dediny.Po niekoľkých otázkach, ktoré ani neviem či vôbec súviseli s mojim duševným rozpoložením som začala mať pochybnosti o jeho dobrých úmysloch, čo sa mi neskôr potvrdilo. Psychiatra v podstate zaujímali len dve veci "Prečo odmietam hromadné vizity, a čo by som robila, ak by v noci nemala službu doktorka Urbánková, ale len gynekológovia muži."Pokúšala som sa mu to vysvetliť, ale nezískala som pocit, že ma pochopil. Moje konanie sa mu zdalo príliš iracionálne a ojedinelé. Pokúšala som sa zistiť čo si myslí, ale nedarilo sa mi to. Bola som pod nátlakom. Nemohla som ani normálne odpovedať. Ani normálne myslieť. Ako mohol psychiater podľa mojich reakcií zistiť či som teda zdravá, alebo nie? Moje reakcie museli byť predsa skreslené.Aj napriek všetkým pochybnostiam ma návšteva psychiatra trocha povzbudila. Konečne niekto, kto sa zaujíma aj trochu o mňa ako o ľudskú bytosť, a nielen o to, čo mám medzi nohami.Psychiater odišiel. Konečne budem mať pokoj. Neviem aký čas ubehol, keď na izbu zavítala opäť procesia. Zas tu bola vizita. Nenormálne. Už som ich ani zrátať nevedela. Na malý moment mi to pripomenulo výjav z detstva, kedy k nám za jeden večer prišlo pred Vianocami asi desať Mikulášov z darčekmi. Len títo tu, nosili "iné darčeky".Gynekológ pristúpil k mojej posteli a zamrmlal otrepanú formulku:-Ukážte sa mám.--Nikomu sa ukazovať nebudem!- odvrkla som mu s pohŕdaním a ľahostajnosťou v hlase.-A to už prečo?--Mám to napísané v kartotéke.- opäť som odvrkla.Gynekológ sa začervenal a odišiel. Tak to som naozaj nečakala. Už sa teda mohli dohodnúť, že dajú "šibnutej" Jankechovej pokoj.Nastal večer. Uplynul prvý deň krásy môjho materstva, a asi aj jeden z najhorších dní môjho dovtedajšieho života. 23.marca 1988Búchanie dverí, rámus, nervozita. A opäť ďalšia vizita. -Nezmenili Ste pani Jankechová názor?- No veru nezmenila. Ale prečo tie otázky? Veď som predsa šibnutá, vyšetril ma psychiater.(síce dosť čudne, ale vyšetril)Teraz to bude fajn. Ak som "šibnutá", už môžem byť celkom otvorene a slobodne. Trocha sa mi touto svojráznou logikou uľavilo. Chvíľu som sa pomaznala so svojou dcérkou, nevedela som sa nabažiť toho nového pocitu, že som matkou. Bolo to úžasné. A bol to rovnako úžasný a neopakovateľný pocit aj pri mojich ďalších deťoch.Začala som byť trošku netrpezlivá. Blížilli sa "návštevné hodiny" . Pre mladšie ročníky,- bývali v stredu a nedeľu . Asi jednu či dve hodiny. Ostatný čas bolo oddelenie uzamknuté a nikto nemohol vojsť dnu, ani von.Do izby vošla sestra. Nevnímala som ju. Vôbec som si nemyslela že by mala ísť za mnou.-Pani Jankechová?--Prosím!- odpovedala som stroho.-Máte ísť na vyšetrenie.--Na aké vyšetrenie?- spýtala som sa s predtuchou že začína ďalší polčas psychologického násilia.-Na psychiatrické-. Pán ASIDOKTOR vás čaká.Tak pán ASIDOKTOR bol len zbraňou proti Jankechovej. Nemyslel to úprimne. Nechcel mi pomôcť. Tak som predsa len bola sama.Nemusela som na toto vyšetrenie ísť. Predstavila som si však besnenie absolventov medicíny. Preto som sa rozhodla, že pôjdem. Len tak akosi podvedome ma napadlo,(čo už dievča z dediny mohlo vedieť o praxi pánov doktorov), že ak teda som taká chorá, že potrebujem psychiatrickú pomoc, prečo neupovedomia o tom môjho manžela? Cieľ bol: zlomiť ma!- nie pomôcť.Keď som prechádzala chodbou na vyšetrovňu, za sklennou stenou kde sa poriadali hromadné návštevy, som zbadala môjho manžela. Onedlho sme sa mali stretnúť. Zamával mi. Povzbudilo ma to. Už som myslela len na stretnutie s ním. Psychiatrické vyšetrenie bolo dosť nudné. Presnejšie povedané, bolo len trapnou kópiou včerajšieho. Okrem toho si naň pán ASIDOKTOR pozval jedného z vysokopostvených gynekológov, ktorý ma predtým šikanoval, čo mohlo moje reakcie na jeho otázky značne ovplyvniť. Nemal ku mne úctu,(a ani k žiadnej inej žene). Neviem teda čo toto malo byť. Asi ďalší prejav ich "múdrosti" a slovenskej vysokohumánnej medicíny. Po skončení tohto druhého dejstva v podaní ASIDOKTORA a jeho "ďalších divadelníkov" som netrpezlivo čakala na dobu návštev. Myslela som si že sa otvoria dvere a príbuzní rodičiek budú spolu komunikovať, sedieť na lavičkách a tak?! A,... veď tu žiadne lavičky nie sú. Trochu som nerozumela. Dvere sa síce otvorili, ale do predsiene pred oddelením. Návštevníci zostali oddelený sklennou stenou v ktorých boli malé dierky, cez ktoré sa rozprávali. Ľudia sa tlačili pri skle, všetci počuli všetko. Žiadne súkromie, žiadna intimita. Nápadne mi to pripomenulo istú americkú kriminálku, kde vo väzení mali podobný "dierkový" systém návštev. Niektorí mali problém sa dostať k dierkam v sklennej stene a preto čakali za tými šťastnejšími. Zdravotníkom sa to všetko zdalo normálne. Nenormálna bola len sloboda, individualita a ľudská dôstojnosť. Môj Daniel sa konečne dostal k dierkam. Pozdravili sme sa. Chvíľu sme sa rozprávali o tom čo sme spolu "upiekli". Daniel ma povzbudzoval a vlieval nové sily. Tak strašne som túžila po tom aby sme sa mohli jeden druhého dotýkať, obijímať, hladkať. Pritlačili sme obaja svoje prsty k dierke v stene a dotkli sme sa prstami.Aspoň ten maličký dotyk. Aspoň ten kúsok nášho objatia. Potom sa Daniel priblížil k dierkam a dýchol na mňa. Takto sme raz jeden, raz druhý na seba dýchali. Preciťovali sme blízkosť aspoň svojimi teplými dychmi. Takáto blízkosť bola krásna a vzrušujúca. Bolo našim vnútorným víťazstvom, že toto krásno sa dialo uprostred koncentračného tábora.Diktátori nám nemohli nič zakázať,- a aj tak som mala možnosť čerpať vnútornú silu zakázanou blízkosťou.Návštevné hodiny skončili. Osamela som.Popoludní prišla za mnou akási sestrička.-Pani Jankechová, môžete na chvíľočku?- preriekla z dverí na mňa takmer pošepky, a trošku ako keby hanblivo.-Prosím.- odvetila som a vyšla s ňou na chodbu. Bola som zvedavá na ďalšie špinavé triky.-....viete, ja som tu porodila dve deti, a pre mňa to tu bolo horšie ako pre vás. Každý ma tu pozná. Napriek tomu som nerobila problémy ako vy. Môže sa stať, keď ste taká hrdá, že vás pustia domov a dieťa si tu nechajú.-Chvíľu som nevedela zareagovať...-Pozrite sestrička. Mohli ste sa správať presne tak ako ja, keď to bolo pre vás horšie. A ako sa správam ja, je len moja vec, a nikto, ani lekári nemajú právo diktovať mi, ako sa mám správať!!-Ale ja...som to ...kolegom nemohla urobiť...- prerývane povedala.-Mohli ste to urobiť rovnako, ako ja. Ak vaši kolegovia neprejavili pochopenie voči vám, nemuseli ste ho prejaviť ani vy voči nim! A čo sa týka mojej dcérky, nikomu neodporúčam tento špinavý trik.. Ak ma odtiaľto pustia skôr, moja dcérka pôjde so mnou. Nikto nemá právo oddeliť matku od dieťaťa!-Chcela som vám len toľko povedať..- a pomaly so sklonenou hlavou odišla.Bola som v rozpakoch. Čia to bola iniciatíva? Usúdila som že asi len jej súkromná. Zdá sa, že nakoniec aj zdravotné sestry túžili po tom čo aj ja. Len sa za svoje najhlbšie túžby hanbili. Byť šibnutá a bez strachu z hanby bolo teda perfektné!Po tomto zážitku som naberala vnútornú silu. Ďalšie dni boli poznačené rôznymi úskokmui a gynekologickými hlúposťami. Situácia bola občas aj trochu komická. Páni lekári ma už zdravili prvú a získavali predo mnou rešpekt.29.marca 1988Posledný deň môjho pobytu. A už nikdy viac do koncentračného tábora. Ani jesť sa mi nechcelo od túžby odtiaľto odísť. Onedlho po poslednom divadle zvané "vizita" prišla za mnou sestra a požiadala ma, aby som si išla vziať šaty. Potom ma požiadala, aby som ju nasledovala. Keď som na chvíľu zaváhala, dodala, že ma dovedie do miestnosti, kde sa môžem v pokoji prezliecť. Zišli sme výťahom niekde na prízemie. Sestra otvorila dvere do miestnosti a čosi niekomu povedala.-Nech sa páči.-preriekla čudným hlasom a ukázala mi smerom do miestnosti. Moje prekvapenie bolo nesmierne. V miestnosti kde som sa mala prezliecť sa zdržovala veľká skupina študentov medicíny. Nevedela som čo robiť. Vošla som a sadla si na nejakú stoličku. Zbierala som posledné zvyšky síl do ďalšieho boja. Bola som vo veľkom strese a napätí. Začali sa ma zmocňovať pocity úzkosti. Intenzívne som sa v mysli spájala s mojim Danielom, a myslela naň. Na chvíľu som vo svojej obrane prešla akosi telepaticky medzi mojich blízkych, k mojim rodičom, manželovi, bratom. Meravo a bez pohnutia som čakala čo sa bude diať. Ak by som sa chcela prezliecť, najskôr by som sa musela vyzliecť do naha až potom do civilných šiat. Študenti medicíny, ó ta naša budúcnosť, sa len uškŕňali, a čakali čo budem robiť. Akosi nikto nejavil chuť odísť a prejaviť tak úctu k žene. Stále som bola ženou, aj keď možno šibnutou. Tak aj cynizmu a krutosti sa učí na medicíne. Prišla sestra a na moje nesmierne prekvapenie sa spýtala, či som už prezlečená. Ukázala som smerom k medikom a slabým hlasom povedala, že pred nimi sa prezliekať nebudem. Sestra s nevôľou požiadala študentov, aby odišli.Tak to bol zlatý klinec programu, čerešnička na torte odbornosti a humanity slovenského zdravotníctva.Až keď som nastúpila do sanitky začala som sa pomaly uvoľňovať. Sanitka sa pohla.Pozrela som sa do zadného skla. Areál koncentračného tábora sa pomaly zmenšoval a vzďaľoval ako koniec filmu, či zlého sna. Tak takto som si prežila svoje vlastné peklo, TÝŽDEŇ, NA KTORÝ SA NAOZAJ NEDÁ ZABUDNÚŤ!-----------------------------------------------------------------------------Dovetok: Tak toto je ten príbeh, pre ktorý sa manželia Jankechovci začali pozerať na zdravotníctvo oveľa kritickejšie ako menej znalá časť laickej verejnosti. Ak by sme však registrovali zmeny smerom k zlepšeniu asi by sme na všetko zabudli. Žiaľ príbehy iných a neuveriteľná neochota zdravotníkov čokoľvek zmeniť a ďalšie naše skúsenosti nás za celých sedemnásť rokov presvedčili, že je veľmi potrebné angažovať sa tak, aby došlo k zmenám. Samé, bez pričinenia sa širokej verejnosti, pacientov a médií sa zmení naozaj len málo. Ba začíname mať pocit, že ani reforma nevie pre pacienta zabezpečiť práva úplne automaticky o ich vymáhateľnosti ani nehovoríme.Žiaľ, na Slovensku sa na ľudí nám podobných, t.j. angažovaných a aktívnych pozerá ako na bláznov. Zdá sa, že ešte málo ľudí chápe, že niekto obetuje svoj voľný čas, vlastné finančné prostriedky, ba dokonca aj povesť "normálneho" človeka pre dobrú vec.Za svojimi aktivitami, o ktorých vám na blogu ešte porozprávame, nehľadáme pomstu lekárom, chceme len ZMENU!!Pracovníci inkriminovaného oddelenia mali veľa možností aby sa nám za to čo sa udialo ospravedlnili. Nikdy sa tak nestalo, čo má samozrejme svoje príčiny. Aj o nich si porozprávame. V r. 1995 sa na tomto oddelení odohral podobný prípad. Len s tým rozdielom, že na pacientku nevolali psychiatra. Pacientka zvíťazila. Mala jednu výhodu. Bola pred tým hospitalizovaná v Nemecku, a mohla porovnávať. Radšej ani nejdem uvádzať prívlastky, ktorými počastovala lekárov tohto oddelenia.Ďakujeme vám že ste si prečítali niečo z nášho života. V budúcnosti vám priblížime možno aj príbehy iných. Daniel a Jana Jankechovci.Nabudúce: LIST, KTORÝ MI NEDAL DLHÉ ROKY SPÁVAŤ.Výpoveď študenta medicíny, ktorý sa pripravoval na povolanie lekára približne v dobe, kedy sa náš príbeh odohral. Naozaj doporučujem.