Skôr ako začnem k téme, tak na chvíľu trochu odbočím. Pôjdeme na chvíľu do vzdialeného Japonska. Kedysi som čítal zaujímavú skúsenosť japonských manažérov.Istá ich firma otvorila svoju fabriku na výrobu automobilov v USA. Po nejakom čase vedúci výroby zistili, že americkí robotníci vyrábajú málo presné súčiastky. A sú z japonského pohľadu takpovediac lajdáci. Pri výrobe istej súčiastky, bola tolerancia v nepresnosti 5 stotín milimetra, avšak japonský robotník ju vyrobil vždy do tolerancie 2-och stotín. Američan mal však vždy vyrobenú súčiastku blízko hraničnej tolerancie a to 4 stotiny. Nuž precíznym Japoncom sa veci nepáčili a tak trochu s dešpektom hľadali spôsoby, akoby prinútili toho Američana robiť veci precíznejšie.
Pochopili, že Američana akosi nezväzuje japonská tradícia kultu práce a nebude pracovať ako Japonec, len z číročistého presvedčenia. Tak teda dali šéfovia hlavy dokopy a americkému robotníkovi určili pod hrozbou náhrady škody toleranciu len do 3-och stotín, aby sa preventívne vyhli väčšiemu percentu súčiastok nad povolenú normu.
Čo z toho vyplýva? Že rovnaká norma v Japonsku nemusí byť normou v USA. Rozdielne chápanie a postoj k veci, ju môže totiž veľmi deformovať.
Dá sa predpokladať, že ak by Zajacové zákony boli situované do prostredia nemeckej, českej, alebo švajčiarskej mentality, zdravotníctvo by fungovalo veľmi dobre a zákony by boli v tom najlepšom poriadku. Avšak nesprávny odhad, či poznanie slovenského lekára spôsobilo, že efektivita práve tých zákonov, ktoré mali pacientovi zabezpečiť dôstojnosť a práva zostali zväčša na papieri len ako deklarácia a nie ako zákon. Áno, pacient síce získal viac moci pri vymáhaní si svojich práv, ale v zdravotníckej praxi zostali zaužívané komunistické zvykové práva zdravotníkov.
Znamená to, že pacientovi sa dostáva práv podľa súčasných zákonov až vtedy, ak ich dobré pozná a žiada ich uplatňovanie aj voči svojej osobe. Ostatní pacienti však dostanú len komunistické zaobchádzanie.
Čo to preňho znamená? Konflikty s personálom zariadenia, stratu času a finančných prostriedkov najímaním si právnikov a stratu akéhokľvek komfortu obzvlášť pri hospitalizácií. A to nerátam stresové situácie, ktoré mu ubližujú. Zajac chybil v poznaní slovenského lekára. Apropo tá mentalita. Slovenský lekár je komunistický odchovanec. Nemá osobnú iniciatívu a práve jeho lipnutie na starých zvykoch doviedlo zdravotníctvo tam kde je nielen po stránke finančnej, ale hlavne po stránke morálnej a ľudskej.
Slovenský lekár je rezistentný na okolité zmeny v spoločnosti, a preto je na zmenu nutné použiť silnejších a radikálnejších prostriedkov. Slovenský lekár si samozrejme neuvedomuje, že ak sa cíti slabo finančne ohodnotený, tak je to práve dôsledok jeho zúfalého udržiavania starých poriadkov a nie chyba spoločnosti, čoho dôkazom nie je len jeho štrajk za vyššie platy, ale aj jeho snaha udržať nemocnice netransformované, takpovediac v socialistickom stave. Nechápe, že v socialistickej nemocnici môže dostať len socialistický plat, čoho sa svojim spôsobom aj dožaduje, keďže nechce zmenu systému odmeňovania, ale paušálne zvýšenie platu aj pre zlých lekárov.
Asi si svoju prácu neváži, keď mu nevadí, že jeho horší kolegovia ktorí navyše berú úplatky, dostanú za zlú prácu toľko, koľko aj on za dobrú.
Liečenie!
Zostanem pri mojom obľúbenom oddelení, t.j. gynekologicko pôrodníckom, na ktoré aplikujem svoje príklady platné vo všeobecnosti aj na iných oddeleniach. Lekári majú poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle "lege ártis", t.j. podľa najnovších vedeckých poznatkov. Predstavte si však, že to na tehotnú rodičku príde práve vtedy keď je niekde na návšteve a nemá možnosť si vybrať nemocnicu s dobrou povesťou, alebo súkromnú nemocnicu. Príde do nejakej otrasnej pôrodnice kde ešte nedošla civilizácia a tá ešte z titulu ľahostajnosti personálu nemá samostatné pôrodné boxy a nie sú aspoň po teoretickej stránke možnosti na prítomnosť jej partnera pri pôrode.
Pacientka musí porodiť v strese a nedôstojných podmienkach, čo nie je v zmysle lege artis. Nuž áno, zákon taký či onaký. Zajac predpokladá, že ak je niečo zákonom, tak sa bude automaticky dodržovať. Situácia je však iná. Preto by bolo potrebné nemocničné oddelenia licencovať tak, aby bolo jasné, že pôrodnice nebudú "lege artis" nielen deklarovať, ale budú mať aj možnosti takto pracovať. Znamená to, že musí byť zákonom určené čo všetko musí pôrodnica mať tak, aby bolo možné reálne dodržovať liečbu v zmysle lege artis.
V tomto prípade aj pôrodné boxy a natoľko priestranné, aby sa mohol pôrodu zúčastniť aj partner rodičky. Vo svojej podstate sa tento systém uplatňuje v súkromnej sfére podnikania už veľmi dávno. Ak si otvoríte reštauráciu, tak ju budete môcť prevádzkovať až vtedy, ak splníte isté hygienické štandardy fakticky a reálne, nie iba na papieri. A samozrejme že si to naozaj prísni štátni úradníci prídu aj skontrolovať. Ak zákon nesplníte, nedostanete povolenie na prevádzku.
Podobne sa malo postupovať aj v zdravotníctve. Ak by pôrodnica nesplnila isté štandardy, no tak by prišla o licenciu a je po paráde. Lekárov by prepustili a rodičky by si našli iné oddelenia. Rodička sa možno bude sťažovať, a možno aj spor vyhrá. Ale bude zrejmé, že pôrodnica nezabezpečí dôstojný pôrod ďalšej pacientke, ktorá sa na to vykašle a sťažovať sa nebude. Znamená to, že zákonodarcovia síce vymyslia zákon, ale nekontrolujú jeho zavedenie do praxe a ani netrestajú za jeho porušenie dostatočne dôrazne tak, aby sa predišlo jeho nedodržiavaniu.
V praxi proste neodstránia príčinu sťažností pacientov a riešia len dôsledky. Z medicínskeho hľadiska minister Zajac neliečil chorobu, ale len jej viditeľné príznaky. Choroba stále zostáva, aj keď v chronickej forme, čo v konečnom dôsledku znižuje účinnosť reformy a spôsobuje frustráciu a sklamanie. Lieky boli prosto slabé, choroba nevyliečená.
Ďalším príkladom ktorý použijem je výučba študentov medicíny vo fakultných nemocniciach. Zajacove paragrafy sú prvé, ktoré vo svojej podstate problematiku riešia, ale opäť narazili na zvykové právo z čias komunizmu a nechuť lekárov meniť to, čo celé desaťročia vykonávali zle. Osobne si myslím že v civilizovanej krajine by tento zákon bol dostatočne zrozumiteľný každému priemernému lekárovi a s jeho aplikáciou by nebol zásadný problém.
K výučbe študentov medicíny sa vzťahuje niekoľko paragrafov zákona 576/2004 Z.z, ktoré nebudem teraz citovať, len ich pomenujem. § 6- Poučenie a informovaný súhlas § 11-Práva a pvinnosti osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. § 26-Biomedicínsky výskum.
Súhrn týchto paragrafov takmer dokonale určuje aké práva má pacient pri výučbe. Len stručne zhrniem, súhlas musí byť získaný spôsobom ktorý nepredpokladá nátlak a v písomnej forme. Takto sa to samozrejme nikde nerobí, a pacienti či pacientky na gyn. pôr. odd. majú malé možnosti sa bezprostredne brániť proti brutálnej a hrubej výučbe vo fakultných nemocniciach.(Spôsob výučby opisujem v článku "Tisíce znásilnených žien")
Samozrejme však, že to neplatí len a len o gyn. pôr.odd. Zvláštne, za porušenie tohto zákona nie je priamo zakotvená sankcia, čo znamená že navrhovatelia sa spoliehali na lojálnosť lekárov k pacientom, čo bol opäť nesprávny odhad mentality slov. lekára. Neznamená to však, že lekárov za porušenie tohto zákona nemožno potrestať, len je to pre pacienta namáhavejšie.
Len pre zaujímavosť, iný paragraf tohto zákona preventívne odstrašuje od porušenia zákona a to v § 246 b odsek 1)v znení: " Ten kto sterilizuje fyzickú osobu v rozpore so zákonom, potresce sa odňatím slobody na tri až osem rokov, alebo zákazom činnosti, alebo peňažným trestom.
Tu už zákonodarcovia jasne deklarovali ochranu pacientov aj keď je jasné že pod tlakom zahraničných organizácií, ktoré upozorňovali na vágnosť ochrany pred zneužitím tohto zákona. Čo to však znamená? Ochranu pacienta proti nedôstojnému zaobchádzaniu nepokladali zákonodarcovia až za takú dôležitú, aj keď si to minister už asi uvedomuje, čomu nasvedčujú jeho vyhlásenia v médiách.
Ak by zákonodarcovia mysleli tak ako japonskí manažéri, určite by priamo do zákonov o zdrav. starostlivosti zakotvili jednoznačnú represívnu sankciu ako opatrenie proti nerešpektovaniu tohto zákona napr. zrušením štatútu výučbového pracoviska ak táto nebude prebiehať podľa zákona. A samozrejme tak ako hygienici kontrolujú reštaurácie, tak je potrebné preventívne kontrolovať aj fakultné pracoviská.
Je to celkom logické riešenie. Nečakať kým sa v reštaurácií niekto jedlom nakazí, ale predchádzať tomu a v nemocnici nečakať kým niekomu siahnu na jeho práva, ale tiež tomu predchádzať. Hrozba sankcie napríklad zrušenie výučbového pracoviska by určite donútilo personál týchto oddelení správať sa k pacientom či pacientkam ako k ľuďom. Z uvedeného však vyplývajú ďalšie povinnosti pre personál, ktoré mal zákonodarca priamo do zákona zakotviť, a to : Povinnosťou vytvoriť v každej nemocnici, nazvem to-"ETICKÉ ŠTANDARDY PRÍSTUPU K PACIENTOM", ktoré budú istou vykonávacou vyhláškou, svätým písmom pre lekára.
Mimochodom, takáto sústava pravidiel k prístupu pacientov od podania ruky až po odchod pacienta z nemocnice bežne v zahraničí existuje. A pravidlá musia dodržiavať aj slovenskí lekári, ktorí sa rozhodli v zahraničí pracovať. To je tam, kde sa zarába 3000 EU. Len prednedávnom som videl inzerát, v ktorom české zdravotnícke zariadenie hľadalo lekárov, ponúkalo dokonca byt. Jednou z podmienok bola aj lojálnosť a dobrý vzťah k pacientom. Poznám prípad lekára, ktorý pri podpise pracovnej zmluvy v Česku sa okrem iného aj zaviazal, "na dobré zaobchádzanie s pacientom". Porušenie tohto bodu malo znamenať jeho automatické prepustenie.
Dôvody na prijatie tzv. "etických štandardov v prístupe k pacientom" sú zrejmé": Majú vo svojej podstate dať lekárovi čo najmenší priestor na subjektívnu interpretáciu práv pacientov a jeho potrieb. Žiaľ práve prílišné spoľahnutie sa zákonodárcov na automatické rešpektovanie zákona, alebo spoliehanie sa na toho úbohého pacienta v tom ,že si ich bude vymáhať, bolo jednoznačným omylom. Samozrejme, nikto lekárom nebránil a ani nebráni dať hlavy dokopy a povedať: "sme predsa niekto, stanovíme si pravidlá, ktoré budeme voči pacientovi dodriavať. Tiež si stanovíme aj interné sankcie za ich porušenie."
No a teraz k tej pani Martinákovej. Len prednedávnom som videl nádherný televízny súboj p. Martinákovej zo Slobodného Fóra (SF bola politická strana) s ministrom Zajacom. Dialóg bol poznaním, že pani Martináková vôbec reforme nerozumie a ani nevie, čo a ako by riešila. Bolo poznať, že je plná rozumu poradcov z lekárskej komory, ktoré prezentovala otrepanými frázami. Jednou z nich je aj známa frázička že, : "REFORMA POSTAVILA PACIENTA PROTI LEKÁROVI".
Tiež prednedávnom na blogu jeden celkom sympatický lekár vyslovil myšlienku v tom zmysle, že "postavenie pacienta proti lekárovi je súčasťu reformy." Zamyslel som sa. Môžem zodpovedne povedať, že ak som sa kedy na lekára naštval, tak s reformou to nikdy súvis nemalo. Len a len s neodbornosťou, neschopnosťou a pod. Avšak, reformné zákony už dali konečne pacientovi reálnu páku domôcť sa svojich práv a aj domôcť sa kvalitnejšej zdravotníckej starostlivosti. Ak sa pacient rozhodol naplniť svoje práva represívnym spôsobom, tak je to čiastočne dôsledkom reformných zákonov, ale hlavne dôsledkom súčasného stavu zdravotníctva.
Tiež samozrejme čoraz väčšou vzdelanosťou užívateľov zdravotníckych služieb a poznaním tých, čo mali tú česť byť trebárs v nemocnici v Nemecku, že veci sa dajú robiť aj ináč.... A NIE JE ZA TÝM LEN NEDOSTATOK PEŇAZÍ.
