Matkou denníka SME bol denník Smena, ktorý sa v pohnutých Mečiarovských časoch snažil tento politik zničiť či ovládnuť. Pár odvážlivcov, ktorí sa Mečiarovi postavili založili denník SME a jeho názov bol odvodený od pojmu byť, či existovať.
Boli to naozaj časy, kedy sa rozhodovalo o tom či sa vôbec niekedy dočkáme slobody slova v rozmere civilizovanej a slobodnej spoločnosti, alebo či sa naša sloboda slova obmedzí iba na miesto pri pive v zadymenej krčme.
Pamätám si, ako denník SME hľadal odvážneho tlačiara, ktorý sa ho nebude báť tlačiť, keďže v dobách mečiarizmu bol majiteľ tlačiarne v takejto situácii v ohrození. Sledoval som všetky vtedajšie úspechy denníka Sme a veľmi som sa z nich tešil. Priznám sa, že som ani moc nepremýšľal nad tým či mi niečo v tomto denníku chýbalo, stačilo že existoval aký taký ostrov slobody.
"Človeka charakterizuje nielen to čo urobí, ale aj to čo neurobí".
Túto múdrosť vo svojom vnímaní dlhodobo udržujem, lebo je silným argumentom pri poznávaní človeka. Tak trochu kajúcne musím priznať že som vo svojich ilúziách akosi prehliadal, že to isté sa predsa týka celkom prozaicky aj novín a novinárov. A ak je médium mienkotvorným, aj mlčaním dáva najavo svoj postoj. Celkom ako každý človek.
Nie, vôbec tu nechcem robiť štatistiku pomyslených krívd, ale naozaj opísať svoj príbeh so Sme. Preto v štádiu tohto príbehu musím konštatovať, že všetky pochybné články, tento teda stojí za to, ktoré v súčasnosti tárajú o tom že SME robí politiku, alebo je jednostranne zamerané a pod. sú len výmysly a bludy paranoidných konšpirátorov, alebo len ich zúfalé želanie. Avšak takéto želané obvinenia denníka sú v podstate tými ľahšími.
No a komentátori sú jednoducho brilantní a určite sa za nijakých okolností nemusia obávať straty zamestnania či povolania.
Sme je také trochu dedinské a vlažné médium, nie zlé, ale chýba mu trochu sebareflexie a vnútornej sily počúvať aj tých druhých. A tiež úcta k slobode slova, pod ktorým nemyslím anonymné vybľakovanie v diskusiách pod článkami. No a možno trochu zásadovosti.. ale ešte všeličo iné čo sa zdá nepodstatné, ale predsa len tvorí charakter SME a robí tento denník takým akým je.
Svojim charakterom mi pripomína istú príhodu ktorú som zažil na rybačke. Člen rybárskej stráže dohováral rybárovi že vošiel autom k rybníku a porušil tým zákaz vjazdu. Keď sa ho rybár spýtal prečo ten zákaz porušil aj on, jednoducho mu odpovedal: "Ja som hájnik, ja môžem":))
Vrátim sa však do minulosti.
Denník SME bol životaschopný a dokázal odolávať nielen ekonomickým tlakom, ktoré boli v zárodkoch predovšetkým politickými tlakmi, ale sa aj vyvíjal a dokázal prežiť. Skvelé, a myslím to naozaj úprimne.
A potom prišiel Blog SME.
Možnosť povedať svoj názor pred publikom, ale aj diskutovať s kritikmi bolo proste úžasné. Aj keď treba priznať, že nielen písať blogy, ale aj diskutovať sa treba učiť.
Keď som sa rozhodol blogovať, uvedomil som si, že v denníku SME mi chýba téma, ktorá bola rovnako vtedy a aj dnes spoločensky dôležitá a to spoznávanie pomerov v zdravotníctve a sprostredkovanie tohto obrazu čitateľom. Treba podotknúť, že v súčasnosti sa SME pomerom v zdravotníctve až tak okato ako v minulosti nevyhýba, ale treba povedať aj to, že predovšetkým vďaka aktívnym blogerom a nie redaktorom SME. Publicistika a informácie sa určite nemajú koncentrovať iba charakterom kauzy "Gorila".
Môj prvý blog som na tomto mieste publikoval 4.2.2005. Svoje blogy som pokladal za úspešné z čoho som mal prirodzene radosť. Autorov pribúdalo a aj sa istým spôsobom profilovali a vyvíjali. Ale nielen autori, ale aj blog sa istým spôsobom vyvíjal. S každým článkom prichádzali na organizátorov blogu aj nové výzvy s čím mali prísť a aj prišli nové zmeny.
S pocitom, že redakcia asi nie je nadšená mojou témou blogov (ktorý som nadobudol po konfrontácii s administrátormi a pod.) a otvorenosťou s akou som ju prezentoval som nadobudol poznanie, že organizátori budú hľadať spôsoby ako nežiadúcich blogerov znechutiť či dokonca zbaviť možnosti blogovať. Signálov o tom bolo samozrejme viac. Priznám sa, že po takmer dvojročnom intenzívnom blogovaní ma spôsob akým to redakcia urobila potešil. Iba tých, ktorí sme sa nevmestili do tak trochu malomeštiackého pozerania na slobodu tvorby, alebo sa príliš vzpierali, jednoducho vyradili.
Ale priznám sa aj k tomu že mi po skúsenostiach ktoré som pri blogovaní získal odľahlo, že to redakcia blogov urobila "iba" takto. Len vyradením nepohodlných blogerov a nie úplným zmazaním ich článkov a profilov. Ak by to aj redakcia urobila, mala by na to či sa nám to páči, alebo nie, právo. Snáď by mi nechcel z redakcie niekto oponovať.
Názvy článkov vyradených blogerov sa prestali zobrazovať na titulke SME, a bežnému návštevníkovi blogov bol k dispozícii iba výber SME, teda nie každý blog. Ostatné treba vyhľadávať, čo tým vyradeným vzalo možnosť súťažiť o priazeň čitateľa za rovných, spravodlivých podmienok. SME akosi chcelo tomu hlúpemu čitateľovi uľahčiť výber a povedať mu, čo je kvalitné a čo nie. Tak trochu ako za socíku. Áno viem a aj to zdôrazním: SME je súkromné médium a má sväté právo zvoliť si akýkoľvek koncept organizácie blogov, aj takýto. Niečo v zmysle filozofie: "Ja som hájnik, ja môžem"
Ktokoľvek by majiteľom na toto právo chcel siahnuť, siaha na právo nakladať so súkromným majetkom podľa vlastného uváženia. Ktokoľvek by im chcel diktovať čo majú publikovať, siaha na slobodu slova. SME je súkromné médium a treba to bezvýhradne rešpektovať! Netreba zabúdať, toto sú predsa myšlienky SME !
Motívom takéhoto konania redakcie mohla byť len subjektívna snaha o zbavenie sa blogerov, ktorí sa zdali nepohodlní, alebo jednoducho prekážali.. vybraným blogerom, politicky či nejako inak. Ak by to tak nebolo, tak redakcia nastaví pravidlá hry rovnaké pre všetkých a nastaví latku. Kto nedosiahne, má smolu. Dalo by sa to pochopiť.. ale takto?
Tento spôsob vyradenia blogerov pokladám za nechutný, hrubý až primitívny. Nikto z blogerov sa nedozvedel prečo, s výnimkou neskorších vyradzovaní za údajné porušovanie kódexu blogera. Posudzovanie bolo subjektívne, pravidlá neexistovali. Aha.. že vraj o tom rozhodovali VIP blogeri.. ktorých si niekto najskôr ako VIP blogerov vybral. Tento spôsob mnohým z nich ublížil a stratili vieru v slušnosť a fair-play. Len jeden príklad za všetky.
Avšak, SME je súkromné médium, treba to rešpektovať.
Na blogoch nastala situácia, kedy sa zostávajúci blogeri začali strániť blogerov, ktorí neboli v priazni redakcie. Pamätám si na situáciu ktorá na mňa pôsobila dosť skľučujúco. Oslovil som VIP blogera, ktorý veľa blogoval o autizme svojho dieťaťa. A keďže som ako rodič zdieľal podobný problém, chcel som si s ním vymeniť skúsenosti. Býval len niekoľko kilometrov od môjho bydliska. Spočiatku bol nadšený, ale po situácii ktorá vznikla na blogoch sa mi radšej vyhol. Podobnú situáciu som opäť zažil a to len prednedávnom. Nuž s príliš spupnými blogermi nie je radno sa kamarátiť. Mohol by si to niekto z všimnúť.
To vyradenie z "výberu Sme" by ma v princípe až tak netrápilo. Veril som, že si ma čitatelia, aj keď možno v menšom počte nájdu a blogovanie budem stále pociťovať ako niečo, čo ostatným môže zmeniť pohľad na fungovanie spoločnosti, alebo ich zbaviť ilúzií o fungovaní zdravotníctva o ktorom som písal predovšetkým.
Žiaľ pri mne to akosi neskončilo iba tým vyradením, čo vlastne môžem pokladať za poctu. Môj blog totiž na nejakú dobu zmizol z blogu Sme úplne a dalo sa naň dostať iba priamym zadaním adresy. Našťastie to netrvalo až tak dlho, ale takáto situácia nepoteší.(uvidíme ako to bude po zverejnení tohto blogu)
Túto lekciu som dostal za príliš nepoddajné vzpieranie sa novým pravidlám a aj ich kritikou. A k tomuto balíčku " opatrení " nasmerovaných na exemplárne potrestanie nepoddajného blogera mi administrátori neumožnili pridávať diskusné príspevky pod svojim občianskym menom s priamym spojením na blog, čo trvalo takmer dva roky. To posledné "opatrenie" ma mrzelo asi najviac a jednoznačne mi znižovalo šance nájsť si čitateľov blogu aj na základe mojej reakcie pod článkami, čo bolo vlastne motívom redakcie blogu Sme.Mimochodom, vystupovať verejne a to pod vlastným menom, pokladám za výsadu slobodných ľudí. Anonymne tárať sme mohli aj za komunizmu.(aj keď nie v novinách pod článkami)
Priznám sa, že som doteraz nepochopil konanie redakcie. A kládol som si rôzne otázky. Napr. komu som tak vadil? Alebo komu som šliapal svojimi článkami po otlakoch? Kto sa v nich zbadal a obraz bol škaredý?
Tieto ústrky tu samozrejme neuvádzam niečo ako ventiláciu svojich krívd, ale skôr pre ilustráciu, ako to funguje na webe "slobodného, demokratického a mienkotvorného denníka s dôrazom na hodnoty" a to v situácii, keď redakcia vyjadruje smerom k verejnosti obavy z takýchto praktík nového potencionálneho vlastníka, údajne 50 % balíka denníka Sme.
V tejto situácii som napísal ešte zopár blogov.
Avšak písanie pod ťarchou svojvôle redakcie s tlakom na autocenzúru ma nesuspkojovalo, a možno by takúto skúsenosť redaktori Sme mali spoznať.
Po nejakom čase som usúdil, že blogy možno písať aj v iných novinách ako je Sme a treba sa o to pokúsiť. Naplnil som tým jednoduché odporúčania administrátorov interpretované v zmysle :"Sme je predsa súkromné médium, môže si nastaviť organizáciu blogov a pravidlá aké chce a komu sa nepáčia nemusí u nás blogovať." S čím samozrejme súhlasím, ale neodpustím si poznámku, prečo sa práve tejto redakcii nepáči, ak sa nový potencionálny majiteľ bude držať tejto filozofie.Snáď mu redaktori SME nechcú siahať na jeho právo užívať si majetok podľa vlastných predstáv? No ak sa im nebude páčiť, stačí si spomenúť na dobré rady blogerom.
Len pred pár dňami sa redakcia nechala vzletnými slovami počuť, že tu existuje aj nejaká spoločenská zodpovednosť vydavateľa. Panebože. SME objavilo Ameriku.
Tu by vlastne môj príbeh mal končiť, ale ešte celkom nekončí.
Po ukončení blogovania na SME ma prijala redakcia Hospodárskych novín na svoj blog. V tej dobe (v r. 2007) bol tento blog organizovaný inak a blog mohol byť zriadený len v spolupráci s redakciou a jej schválením. Blog HN fungoval na publikovaní už overenými autormi. Tento blog iba začínal a ja som bol asi v prvej dvadsiatke prijatých blogerov.
Blogy sa zasielali redakcii a tá ich zverejňovala. Blogovanie na HN mi vyhovovalo a s redakciou som sa nikdy do konfliktu nedostal, nikdy som nepocítil ani zamak nepriazne a napísal som tam takmer rovnaké množstvo blogov ako na SME. Paradoxom však je, že som sa opäť dostal do konfliktu s administrátormi Sme.
Niekoľko mojich článkov z blogu HN sa dostalo do top článkov na vybrali SME.sk. Jeden však stihol zvláštny osud, a top článkom sa stať nemohol. , ale aj napriek tomu presiahla jeho čítanosť viac ako 40 000 klinutí. Istý čitateľ ma upozornil na fakt, že sa nedá k tomuto článku na "vybrali.Sme.sk" hlasovať. Vyskúšal som, ale hlas sa nepridal. Oslovil som administrátorov s otázkou, prečo to nefunguje. Bolo mi stručne vysvetlené, že článok bol na "vybrali SME.sk" pridaný viackrát a preto to údajne nefunguje. Skúsil som zistiť či je to pravda, ale článok som viackrát pridaný nenašiel. Zaujímavosťou sa však stala skutočnosť, že po uplynutí času kedy sa ukončila lehota na možnosť byť v top článkoch, som si mohol naklikať hlasov koľko som chcel... Nuž ja viem, SME je súkromné médium.
I keď ma blogovanie v HN bavilo, a kde ešte určite nejaké blogy pridám, tak trocha som túžil ocitnúť sa v spoločnosti tých najlepších blogerov. Samozrejme v mojom subjektívnom hodnotení. A najlepšie blogy na webe som našiel na blogu e-trend . Skutočne boli slobodné, blogeri brilantní a diskusia pri nich bola a stále aj je naozaj zmysluplná. Aj tam určite ešte nejaký ten blog napíšem. O prijatí na blog rozhodovala taktiež redakcia, ktorá ma bez problémov prijala a s ktorou som taktiež do konfliktu nikdy neprišiel.
Záver:
V redakcii denníka Sme si určite kladú otázky, aké zmeny ich očakávajú, ak vydavateľstvo ovládne finančná skupina Penta. Bude to krok zmene, krok k lepšiemu denníku, či k stagnácii ako doteraz? Alebo budú niektoré témy tabuizované, a novinári cenzurovaní? Budú sa búriť proti slobodnému nakladaniu s majetkom, ktorý nový majiteľ kúpou získa, alebo odídu či si nájdu iné redakcie na tvorbu, ak pocítia cenzúru, nátlak či obmedzenie?
Ale takéto otázky si kladiem aj ja. Nielen ako bývalý bloger SME, ale aj ako občan ktorý si váži slobodu, a aj tú slobodu slova. Nájdu v SME odvahu zmeniť prístup na blog tak aby mal spravodlivé pravidlá? Pochopia že technicky sa webová diskusia "moderovať" nedá a ide iba o obmedzenie vyjadrenia názoru? Naučia sa spoločenskej zodpovednosti do tej miery, že pripustia že okrem "Gorily" existujú aj iné spoločensky dôležité témy a dovolia o nich plnoprávne písať aspoň na blogoch?
Som dosť skeptický, keďže na zmeny bolo času dosť. Ja viem, radiť netreba. Sme je súkromné médium.
Ak bol bol pre Vás dôvodom na zamyslenie, podporte ho prosím na vybrali.SME.sk
