Skôr ako sa rozhodnete čítať tento článok, odporúčam sa vrátiť k jeho prvej časti, ak ste ho nečítali. Prečítali ste si? Ešte počas pacientkinej prvej návštevy prijímacej ambulancie gyn. pôr. odd. v Žiline, si ku mne na lavičku prisadla jedna moja známa, ktorá pracuje v zdravotníctve. Bola zvedavá čože tam robím. Stručne som jej vysvetlil o čo ide a posmešne som jej povedal:
-No pozrite. Tu ešte stále diktujú, kedy môžeme svojich pacientov navštíviť. Od druhej či tretej, jednu hodinu. To je neslýchané.- Na počudovanie, pani mi chytila stranu aj napriek tomu, že je zdravotníčka.- - Predstavte si, povedala. Cez leto tu hospitalizovali moju kamarátku po dvoch potratoch a s rizikovým tehotenstvom. Jej manžel pracuje v Bratislave a vrátil sa až večer. Samozrejme, že chcel byť s ňou. Oni ho však k nej nepustili. Nepomohlo žiadne naliehanie. No hrozné...- Na chvíľu vzkypela vo mne žlč. Už som si živo predstavoval ako budem volať políciu, ak by chcel niekto obmedzovať slobody mojej chránenkyne. A tiež čo všetko budem musieť urobiť, aby som komunistom v bielych plášťoch dal príučku. Na chvíľu som sa rozhovoril a mojej známej som spravil bleskovú prednášku o neprípustnosti tzv. striktných návštevných hodín a ich protiprávnosti. Zvláštne, aj keď pracuje v zdravotníctve, pochopila.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
-No už mám po tom.- slabým hlasom sa ozvala pani Neistá o dva dni.- -Kedy vás môžem navštíviť?.- -Najskôr zajtra. Ak sa rozhodnete prísť, dajte mi vedieť.- -Dobre.
O dva dni: -Tak prídem za hodinu.- -Dobre príďte, budem rada.- O niekoľko minút som už vchádzal do vestibulu gyn. pôr. odd. Bolo asi jednásť hodín dopoludnia. Poslušne som si navliekol na nohy igelitové papuče, a pomaly brúsil zbrane na konflikt so zdravotníkmi. Vyšiel som na poschodie. Zvláštne. Bolo odomknuté. To tu predsa nebývalo zvykom. Pacientky tu vždy boli uzamknuté ba väznené! Prišiel som k okienku s mikrofónom. Zazvonil som. Predstavil som sa a spýtal: -Môžem navštíviť pani Neistú?- Chvíľu bolo ticho.
-Môžete.- ozvalo sa prívetivo po pár sekundách. Od prekvapenia som ani nevedel čo mám robiť. Tak som teda vošiel a spýtal sa sestry, kde leží pani Neistá. Pacientka sa usmievala. Chvíľu jej ešte sestrička podávala infúziu, ale o chvíľu odišla. Operácia zdá sa dopadla dobre. Lekár konštatoval, že myóm bol väčší ako mužská päsť. Rozhodnutie pacientky bolo teda asi správne. Neskôr mi pacientka prezradila, že moja návšteva na izbe u niektorých pacientiek ktoré sa to dozvedeli, vyvolalo prekvapenie. Nuž asi sa ich príbuzní či navštevujúci naplnenia tohto práva nedomáhali, čo je smutné. Zdravotníci majú strach zo slobody pacientov a preto nie je automatická, treba sa jej domáhať. Našťastie nielen operácia dopadla dobre, ale aj pobyt pani Neistej sa odohral bezkonfliktne a k jej spokojnosti so zdravotnou starostlivosťou.
Pani Neistá mi po ukončení hospitalizácie vyrozprávala aj podrobnosti. Zaujímalo ma, v akej forme sa prijíma informovaný súhlas a tiež či existujú nejaké dotazníky týkajúce sa spokojnosti so zdravotnou starostlivosťou, ktoré nikde nikto nevyhodnocuje a ani sa ich nepridržiava. Respektíve, páni lekári zmenia len to, čo sa im zachce a nie to čo by vo väčšine pacientky chceli.
Otázkou zostáva aj fakt, že nízke právne vedomie mnohokrát nedovoľuje pacientovi vysloviť aj želania, na ktoré má právny nárok, lebo si myslí že to tak musí byť. Ak sa potom predsa len v menšej miere v dotazníku ohradí na protiprávne konanie, keďže nejde o masové žiadosti, lekári ich neakceptujú. Tvrdia, však to chce len jedna či dve pacientky či pacienti za rok.
Dotazníky na oddeleniach bývajú v súčasných slovenských nemocniciach skôr alibizmom personálu, ako skutočným indikátorom spokojnosti pacientov vo všeobecnosti. Totiž aj bez dotazníkov by mali empatickí lekári vedieť, čo všetko hospitalizovaný pacient potrebuje. Tiež by to malo byť zrejmé aj z komunikácie s pacientami. Papierové dotazníky ako keby komunikáciu nahrádzali.
Pacientka tento dotazník odmietla vyplniť. Jednak sa jej otázky príliš nepozdávali, a zdalo sa jej, že potrebuje nejaký čas byť mimo nemocnice aby ho vyplnila bez emócií a v pokoji. V tejto súvislosti treba pripomenúť jednu špecialitu žilinského gyn. pôr. odd. Pacientky, ktoré majú byť hospitalizované, sa musia z civilného oblečenia prezliekať v záchode pred prijímacou ambulanciou. No naozaj neuveriteľné!!!
Až sa mi veriť nechce, že to nejaká pacientka nenapísala do dotazníka s tým, že je to nedôstojné. Pani Neistá to osobne primárovi povedala tak, aby bolo zrejmé, že je to naozaj nechutné. Odpoveď pána primára? - Budeme to prestavovať.- Tak teda už vieme, kedy to bude! Pri týchto prezliekaniach v záchode sa predsa len na chvíľu zastavím: Najskôr treba konštatovať, že takto to chodí na tomto oddelení už desiatky rokov.
Až sa mi veriť nechce, že žiadnej sestre či lekárovi sa to nezdá nedôstojné. Ak to však pokladajú za normálne, musím to označiť len za totálnu ľahostajnosť a neúctu k pacientkam. Myslím si, že žiadne stavebné úpravy pre to, aby mala návštevníčka tohto oddelenia kúsok dôstojnosti netreba robiť. Len stačí trochu angažovanosti a miesto sa hneď nájde. Medziiným, prečo by sa nemohla pacientka prezliecť priamo na svojej izbe? Medzi posteľami by predsa mali byť nejaké plachty a určite by sa pre ňu dalo zariadiť kúsok súkromia. atď. atď. atď. Možnosti ako riešiť takýto problémik je mnoho. Akurát ho musí niekto nájsť, čo ako vieme, sa lekárom moc nechce.
Treba však ešte pripomenúť, že takéto zaobchádzanie je vlastne protizákonné. Totiž zdravotná starostlivosť má byť podľa zákona dôstojná,- atakďalej, zákony som už citoval v minulý článkoch. Pán primár by teda mal rešpektovať zákony a nie čakať na stavebné úpravy, ktoré sa budú údajne robiť až po jeho odchode do dôchodku.(čo bude naozaj ešte dlho) Možno p. primárovi napíšem a upozorním ho na to. Nebojte sa, dám vám vedieť ako to dopadlo.
Nedá mi aby som však nepovedal, že trošku viny za tento stav nesú aj pacientky, lebo akceptujú takéto podmienky. Áno, keď je pacientka hospitalizovaná poprvýkrát určite sa nevie zorientovať. Ak sme totiž v situácií v ktorej sme ešte neboli, väčšinou nie vždy reagujeme správne. Ale mnohé matky tam porodili aj tri deti, či boli na viacerých operáciách, či už vedia poučiť aj svoje dospelé dcéry, ktoré budú hospitalizované. Prečo už po určitých skúsenostiach nepovedia: "Pán doktor, či sestrička, tu sa prezliekať nebudem. Je to nedôstojné!" Možno by sa potom ľady pohli. Jednoducho treba prestať akceptovať súčasný stav a hlúpe socialistické zvyky!
Ak si dobre pamätáte minulú časť článku, pacientka si žiadala sonografické vyšetrenie ešte pred tým ako bude hospitalizovaná. Lekár jej vyhovel s tým, že takáto požiadavka je neštandartná a bežne sa to tak nerobí. Pacientka si chcela nález z tohto vyšetrenia nechať. Zaujímalo ma teda, či jej fotografiu nechali. Odpoveď pacientky ma šokovala a myslím že aj ona bola z toho veľmi prekvapená. - Predstavte si, lekár mi povedal že tá snímka zostane tu v nemocnici, pri mojich záznamoch.- Neuveritelné!! Tak najskôr lekári tvrdia že ide o neštandartnú požiadavku, čo som počul od prijímajúceho lekára na vlastné uši a teraz, keď si chce pacientka výsledok zo sonografu nechať, tvrdia svojim postojom niečo iné.
Pritom bolo zrejmé, za akým účelom toto vyšetrenie pacientka žiada. Takto sa asi dôvera v lekárov bude získavať ťažko. Pacientka dosť ťažko niesla aj fakt, že sa jej s výnimkou mladej sestričky nikto v jej probléme nezastal. Ba istým spôsobom, akoby lekári ani neodsúdili postoj lekárky, ktorá si nesplnila svoju informačnú povinnosť. Žiaľ, ani takto sa dôvera voči lekárom nedá moc získať, ak sa priamo či nepriamo zastávajú lajdákov či neodborníkov. Pritom som pred pár rokmi na vlastné uši počul z úst istého vyskopostaveného gynekológa pochybnosti o odbornosti pacientkinej lekárky.
V súčasnosti je prípad už na úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Aký bude konečný výsledok kauzy vás budem informovať. "Prípad Neistej pacienky" dáva mnoho poučenia, ktoré som na záver zhrnul do niekoľkých bodov..
1.K lekárovi pristupujte s heslom :Dôveruj, ale preveruj. Slepá dôvera nie je namieste.
2.Robte si vždy výpisky, alebo kópie z každej návštevy lekára, respektíve žiadajte nahliadnutie do zdravotných záznamov s vysvetlením o čo ide. Zdravotný záznam musí byť čitateľný.
3.Pokiaľ niečomu nerozumiete, žiadajte o podrobnejšie priblíženie problému.
4.Ak lekár odpovedá neisto či príliš všeobecne, nedajte sa odbiť a otravujte ho ďalej.
5.Ak sa vám na správaní či postoji lekára niečo nepáči, slušne, ale bez okolkov mu to povedzte. Je tu pre vás, a keby nie vy, tak nedostane výplatu.
6.Ak váš lekár urobí chybu, mal by sa vedieť za ňu aj ospravedlniť. Ak to neurobí, je slaboch, ktorému sa nedá dôverovať.
7.Ak ide o vážne pochybenie, nerozpakujte sa sťažovať. To čo sa vám stalo šírte ďalej tak, ako keď vám neseriózny obchodník predá nekvalitný tovar. Chránite tak ostatných pacientov.
8.Vo vzťahu k lekárom buďte angažovaní a dožadujte sa rešpektovania vašej osobnosti. Zvyky zdravotníkov nie ste povinní akceptovať.
9.Ak ste dospeli k záveru že váš lekár je nezodpovedný a chyba ktorú urobil nebola náhodná, ale ide o permamentné lajdáctvo, nerozpakujte si nájsť iého. Lekárov je dosť.
10.Ak si odpovedáte na krivdu ktorá sa vám stala vetami: "Aj tak nič nedosiahnem ak sa budem sťažovať, alebo "Komu to už pomôže, ak sa budem sťažovať", tak si súcit ostatných nezaslúžite. Mimochodom, vaša sťažnosť môže zachrániť zdravie či život iným pacientom či pacientkam. Preto za to určite stojií. A ak nevymeníte ani lekára, tak musím konštatovať, že ste tento článok čítali zbytočne. Prajem pekný deň.
