Nenastúpila na povinnú školskú dochádzku, neukázala sa na ulici, širšia rodina sa na ňu nepýtala. Jediní komu sa to nepozdávalo, boli susedia, ktorí to boli oznámiť na príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Po neúspešnej návšteve bytu, kde sa mala Lucka nachádzať, z dôvodu , že nikto neotváral, zamestnanci príslušného úradu ďalej nekonali. V tomto prípade ide o hrubé zanedbanie povinností vyplývajúcich zo zákona a zo záväzných interných noriem. Avšak táto udalosť má aj iný rozmer. Dôležitá je otázka, prečo vôbec k tomu došlo ? Čo bolo príčinou takéhoto konania ? Je to prvý medializovaný prípad zanedbania povinností v rámci sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ? Určite nie. Pochybenie konkrétnych zamestnancov čí už v tomto prípade alebo v minulosti medializovaných prípadoch je nesporné. Máme sa však uspokojiť s takto uzavretým prípadom ? Vedenie Ústredia práce , sociálnych vecí a rodiny nariadilo kontroly vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany na všetkých úradoch s prísľubom vyvodenia zodpovednosti voči konkrétnym zamestnancom. Je toto dostačujúce ? Odpoveď znie , určite nie. Pretože bez opatrení, ktoré pôjdu do hĺbky existujúceho systému a zmenia jeho nastavenie, to určite nepôjde.
Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa platného zákona vykonáva viacero subjektov od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny cez úrady práce, sociálnych vecí a rodiny až po obce a akreditované subjekty. Najväčší rozsah povinností majú zo zákona jednoznačne príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Sú kľúčovým subjektom v rámci týchto procesov a často jediným orgánom, ktorý v praxi musí konať a koná ! Bez nich by žiadna sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela prakticky neexistovala. Aké však majú zamestnanci na tomto dôležitom úseku vytvorené pracovné podmienky ? Počty týchto zamestnancov na jednotlivých úradoch sú dlhodobo nedostačujúce. Jeden zamestnanec má v priemere v starostlivosti niekoľko stoviek prípadov, nie je výnimkou ak ich má 500 a viac. Na každý prípad musí mať založený spis , ktorý musí obsahovať všetky náležitosti vyplývajúce zo zákona a úplnú evidenciu všetkých vykonaných úkonov, s opisom týchto úkonov vo forme záznamu. Ak má zamestnanec na starosti 500 spisov a má dodržať všetky stanovené postupy zo zákona a z príslušných interných noriem, na systémovú prácu zo všetkými prípadmi jednoducho nemá čas. Naviac musí vykonať i urgentné opatrenia v prípadoch ak je život, zdravie a zdravý vývin dieťaťa ohrozený, bez ohľadu na pracovnú dobu. Pokiaľ má službu v rámci služobnej pohotovosti , musí byť k dispozícii i počas víkendov a rovnako i v nočných hodinách. Rovnako musí na základe zisteného skutkového stavu navrhovať výchovné opatrenia, realizovať ich v spolupráci s príslušnými orgánmi , zastupovať maloleté deti na súdnych pojednávaniach, vykonávať návštevy domácností kde deti žijú, kontaktovať školu, ošetrujúceho lekára dieťaťa, obec, pripravovať sa na tieto úkony štúdiom spisového materiálu, a viesť náročnú dokumentáciu o každom vykonanom úkone. Toto všetko musí zamestnanec na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonávať za mzdu na úrovni cca 500 EUR mesačne hrubej mzdy.
Pri takto nastavenom „systéme“ nie je možné aby zamestnanec na tomto úseku mal šancu zvládnuť všetko tak , ako stanovuje zákon a interná norma. Tento problém tu už existuje viac ako 20 rokov ale nikto s kompetentných ho zatiaľ nechcel riešiť. Odpoveď na oprávnené požiadavky úradov bola vždy rovnaká, nie sú peniaze na posilnenie výkonu tejto agendy. Na tomto mieste si je potrebné položiť otázku – akú cenu má život dieťaťa, keď na jeho zvýšenú ochranu nie sú peniaze.
Na záver je potrebné zdôrazniť, že ak Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v spolupráci s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny nevykoná systémové opatrenia smerujúce k vyriešeniu tohto základného problému opísaného vyššie, musíme počítať s tým , že podobné tragické prípadu sa budú opakovať. Nestačí iba vykonať kontroly na úradoch a potrestať pochybenia konkrétnych zamestnancov. Riešením tohto problému nemusí byť iba jednostranné navýšenie počtu zamestnancov na týchto úsekoch, aj keď toto opatrenie je nevyhnutné, ale i prerozdelenie kompetencii a zodpovedností v rámci všetkých subjektov, ktoré zabezpečujú sociálnoprávnu ochranu detí. Toto prerozdelenie kompetencii však musí byť reálne, nie len zapísané v zákone. Rovnako je potrebné prehodnotiť súčasný rozsah všetkých „potrebných“ administratívnych úkonov, ktoré musí zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonať v súvislosti s riešeným prípadom. Mal by sa viac venovať sociálnej práci s dieťaťom a s jeho rodinou a nie sedieť v kancelárii pri spisovaní dokumentácie vyžadovanej zákonom a internými normami.
Ján Kmeť
