Na podobnú tému bolo toho napísaného už pomerne dosť, okrem iného aj na tomto blogu, aj keď všetky mnou nájdené články boli striktne z prostredia politiky, štátnej správy, polície atd.
Ja osobne som sa v poslednej dobe začal čím ďalej tým viac stretávať s podobným fenoménom v podnikateľskom prostredí. Pokiaľ ste narazili na majiteľa stánku s rýchlym občerstvením holou hlavou, hrubou zlatou reťazou na krku a zistili ste že je to namyslený stupídny idiot, ktorý uznáva len svoj názor a žiaden iný, vôbec vás to, predpokladám, neprekvapilo. Ako príčinu ste si priradili chabú genetickú výbavu, základné vzdelanie, a negatívny vplyv prostredia.
Pokiaľ však na podobné jednanie narazíte u tlačových hovorcov, alebo vrcholových predstaviteľov národných a nadnárodných spoločností s obratov rádovo v miliardách, dosť vás to zarazí. Najprv tomu nerozumiete, či dotyční sú natoľko presvedčení o svojej pravde, že odmietajú akýkoľvek iný názor, alebo ich sebavedomie sa dostalo až do takých výšok že, sú presvedčení o svojej neomylnosti, a nepripúšťajú si možnosť že by sa ako normálni smrteľníci mohli mýliť, alebo po vymenovaní do funkcie nadobudli presvedčenie že keď im boh (kamarát, strýko, otec, známy, peniaze) dal funkciu, okamžite im k tomu nalial aj rozum.
Je zaujímavé že je to fenomén spoločnosti, ktoré vznikli alebo sa rozvinuli v období po páde socializmu. Táto skutočnosť, ale úplne absentuje u starých zahraničných spoločností, a obrovských nadnárodných koncernov. Teda možno neabsentuje, bohatí a mocní ľudia sú viac menej rovnakí, ale aspoň etika správania v ich triede nepusti aby to prejavili navonok.
U starých nadnárodných koncernov a v zahraničí keď som z akéhokoľvek dôvodu s niekým korešpondoval, či už písomne alebo mailom, tak sa nikdy nestalo že by som nedostal odpoveď. Pozitívnu, negatívnu, ale dostal. Ak som sa zaujímal o brigádu, či zamestnanie, tak isto ma prijali alebo odmietli. Ak som sa sťažoval, tak moja sťažnosť bola uznaná za opodstatnenú, alebo neopodstatnenú. Ak som kritizoval, či už cudziu organizáciu alebo vlastného zamestnávateľa, tak moja kritika bola uznaná za oprávnenú alebo neoprávnenú.
Máte dojem že to tak funguje aj na Slovensku? Osobne mam skúsenosti práve opačné. Pošlete oficiálne žiadosť o prijatie do zamestnania, odpovie vám tak 30% oslovených. Kritizujete niečo, neodpovedia vám vôbec, alebo až keď vec medializujete. V tom prípade sa ale psychicky pripravte, pretože budete čeliť osobným útokom, urážkam a neviem čomu ešte.
Ak si trúfnete kritizovať podmienky alebo systém prace v zamestnaní, tak dúfam že už máte náhradné zamestnanie. Pretože v tom vašom už dlho nebudete.
Pritom sa nikoho nezaujíma že tak kritika asi nevyšla z toho že sa doma nudíte a nemáte čo na práci, ale že niekde je chyba, ktorú by bolo treba napraviť, alebo sa aspoň zamyslieť na tým, či skutočne ide o chybu, alebo len mylne chápanie problému. Lenže u nás to tak nefunguje. Moc a peniaze sa jednoducho mýliť nemôžu, nesmú, je to nemysliteľné, a dokonca by to znížilo vážnosť u zamestnancov verejnosti a neviem ešte kde. A dokonca si nechať poradiť či prijať cudzí názor? Tak to už vôbec nie.
Ak mi niekto oprávnene vytkne chybu, omyl, nesprávne rozhodnutie, urobím čo? Zaútočím, veď stáročia je preverene že najlepšia obrana je útok. Pritom v mnohých kauzách ktoré sa mesiace nechutne premieľajú na stránkach novín, časopisov, televízií, vedu sa zdĺhavé súdne spory, stojí to kvantum peňazí, by niekde v úvode stačilo povedať: „Áno máte pravdu, JA SOM SA MÝLIL“. Alebo, „váš podnet bol rozumný, kritika bola oprávnená, budeme to riešiť“, či „chyba bola na našej strane, obstaráme okamžitú nápravu“. Teda priznať že nie som neomylný, priznať zem oj názor nemusí byt absolútne správny, dokázať prijať kritiku, dokonca sa z toho poučiť a dokázať nechať si poradiť. Potom už iba ako úplne elementárne vyznieva to, že na otázku je treba odpovedať. Nie útokom, nie aroganciou, ale zdravým rozumom a faktami. A to sa vytráca, ba dokonca už vytratilo.
